Srí Lanka mojimi očami - časť 2.

Z Kandy takmer priamo na pláž :)

Sľúbila som skoré pokračovanie a keďže mi odročili plánované pojednávania, je tu ten správny moment dopísať naše zážitky ešte kým ich mám čerstvo v pamäti.

V Kandy bolo fajn, ale po tom všetkom luxuse to chcelo už trochu dobrodružstva. A čo zneje dobrodružnejšie, ako vybrať sa z Kandy naprieč ostrovom cez čajové plantáže preplneným vlakom? Za 1,20 Eura dostanete 4 rozkošné hodiny v horúcom vozni 2.hej triedy, kde vzduch chladí niekoľko v strope pripevnených ventilátorov. 

Prišli sme na stanicu o viac ako hodinu skôr dúfajúc, že sa nám podarí si chytiť nejaké tie miesta na sedenie. Už cesta tuk - tukmi bola fascinujúca. Týmto malým trojkolesovým vozidlám nezabráni v rýchlej jazde ani úplná zápcha v meste. Stačí len zatrúbiť.

Miestenky do Nuwara Eliya boli vypredané mesiac dopredu, a tak sme mali len jedinú šancu - dúfať. Ale mysleli sme pozitívne. Vlak prišiel s meškaním asi 20 minút. Okrem nás však myslelo pozitívne ešte niekoľko desiatok turistov a domácich, a tak boj kto skôr nabral vysoké obrátky. Vyhrali sme - miesta na státie. Chvíľu som si skúšala posedieť na stolíku na veci, ale nebolo to nič príjemné. Nakoniec sme s Emou pohľadom spacifikovali miestneho týpka, ktorý nám uvoľnil jedno miesto na sedenie. Aj na Srí Lanke žijú gentlemani, dotyčného mladíka sme videli vystupovať z vlaku až o niekoľko hodín neskôr. Pokiaľ by sme všetci sedeli a mali miesta pri okne, bola by to naozaj čarovná jazda. Srí Lanka je krásny ostrov, nie sú to len pieskové pláže, palmy a sochy budhov. Sú to rôznorodé scenérie plné listnatých i ihličnatých lesov a malých dediniek. 

Pre mňa to však bol zážitok tak či tak. Nekonečno domácich, ktorí povedzme si úprimne, majú svoju vôňu a svoj špeciálny výzor (niektorým zostalo menej zubov ako medzier medzi nimi, niektorí už nemali ani vlasy, či mali len pár vlasov stočených do divných útvarov, niektorí proste len zazerali a Európanovi známe hygienické návyky sa tu uplatňujú asi len v high society). Síce sme výhľad mali zastretý týmito zvláštnymi tvárami, na cestu vlakom po Srí Lanke nikto z nás nezabudne. Párkrát do mňa kopla nejaká ženská, asi si chcela zväčšiť svoje vlakové teritórium, ale keďže predo mnou bol práve deduško, ktorý vyzeral skoro ako z Linchovho filmu, mala smolu, neuhla som ani o centimeter. Chalani si väčšinu cesty odstáli, výsledkom čoho bola kolektívna únava. 

Na vlakovej stanici nás už čakal Karol s autom, ktoré znamenalo vykúpenie, rozumej možnosť si pospať. Prešli sme pár kilometrov a hladní zastavili v malej reštaurácii, kde iné ako pálivé jedlá nepoznali. Vlastne mali veľmi malú ponuku, ale keď je človek hladný, nevadí mu to. Našťastie mali v ponuke aj jogurt, inak by som šľahala ohne ako dračica ešte zopár hodín. 

Po pár hodinách spánku (spali sme asi zas len ja s Matejom) sme zaparkovali v dedinke Nallathaniya priamo pod Adam´s Peakom, ďalším dobrodružstvom, na ktoré som chalanov ukecala. Síce sa výstupu na tento vrch báli, Big John dokonca začal doma chodiť v bytovke namiesto výťahu po schodoch, aby to zvládol, nevyzerali nakoniec nespokojne a podľa tých statusov a fotiek na facebooku a instagrame sa im to hádam aj páčilo :) 

V tejto malebnej dedinke sme zastavili pri ubytovaní, ktoré vyzeralo, že neexistuje. Niekoľko tyčí a betón trčiaci na úrovni cesty a schody dolu. Chvíľu sme váhali, či skutočne ideme spať na stavenisku za asi 10 Eur na osobu, ale tie schodu dolu znamenali cestu k už postaveným pekným izbám s balkónom. Tunajší domáci výborne varil a tak sme sa neskutočne napráskali. Zapekané cestoviny s krevetami, zapekaná ryža alebo nejaká domáca špecialitka, všetko výborne dochutené a za výbornú cenu. Pred večerou sme stihli ešte absolvovať prechádzku po čajovej plantáži, ktorú som si veľmi užila, hlavne s foťákom v ruke.

Ale pozor, prichádza chvíľa, na ktorú sme netrpezlivo a v miernych obavách čakali. Budík na 1:30 a potichu, aby sme nezobudili Emu, sa trojica odvážnych Slovákov oblieka do počasia, ktoré mierne metie. Nie je vôbec taká zima, ale je fajn mať ľahké dlhé nohavice, mikinu a jesennú vetrovku. Vyrazili sme. Po požehnaní mníchom prichádzajú prvé schody. A za nimi ďalšie schody, ďalšie schody a zase schody. Toto sú tie chvíle, kedy sa oplatí mať nejakú aspoň hypotetickú kondičku. Určite ste zvedaví, ako to ktorí z nás zvládol. Ema spala pokojne v posteli, Matej mal svoje tempo, ktoré som sa snažila udržiavať, ale občas to chcelo si vydýchnuť v úplne inom momente a prekvapivo, posledných asi 30 schodov som vybehla s pocitom, že som od rána vôbec ani nekráčala hore. Big John, informatik cimbalista, to zvládol tiež. Najskôr mierne frflal, ale našiel si svoje tempíčko. Na každých pár metroch boli stánky, kde ste si za pár rupií mohli kúpiť čaj, čierny a silný, ten by prebral aj mŕtvolu (Big Johna vcelku postavil na nohy). Poviem vám tajomstvo, trochu frflal, keď sme mali rýchlejšie tempo, ale asi aj o tom je výstup na Adam´s Peak. Človek si uvedomí, že ho vlastné limity príliš ohraničujú a chce ich prekonať. V zásade to však nie je žiadny super ťažký výstup, miestami schody dajú zabrať, hlavne v druhej polovici, ale keď ste hore uvedomíte si, že by ste zvládli ešte podstatne viac.

Karol nám odporúčal vyraziť už o jednej ráno, aby sme mali dobré miesta na výhľad na východ slnka. Kamoška Kika mi však radila vyraziť podstatne neskôr, aby sme hore nečakali v chlade. Z ubytka sme púť započali asi okolo 2:15 a chvalabohu, že sme nepočúvli Karola. Aj tak sme čakali hodinu na farebné divadlo, s ktorým prišlo aj poriadne otepletenie. Slnko vychádza asi okolo 6:20, od šiestej už bubnovali nejakí v bielom odetí chalani, netuším, čo boli zač, ale bolo to milé, keďže sme boli patrične vymrznutí dúfali sme, že vedia čo robia a že už už to všetko začne. Potom prišiel pánko so zlatým dáždnikom. Ale to nás už fascinovala slnkom odhalená príroda. Na vrchu Adam´s Peaku je okrem chrámu aj zvon, človek si naň má zazvoniť toľkokrát, koľkokrát vystúpil na tento kopec. Každý sme dali jeden úder. Matej to síce trošku roztočil viac, ale zrejme sa sem ešte plánuje vrátiť :D

Cesta dolu bola pre kolená náročnejšia, ale opäť nie nejak extra. Takže do deviatej sme boli na ubytku pod cestou a objednávali raňajky - áno, zase omeleta, zase vajíčka. To je inak asi jediné, čo vám na Srí Lanke v rámci kontinentálnych raňajok poskytnú. Omeletu bez soli a tousty. Pričom príprava jednej omelety trvá v priemere asi pol hodiny. Čo v skutočnosti v kuchyni robia nechcete vedieť. 

Týmto momentom skončila tá akčnejšia časť dovolenky, už len veget na niekoľkých plážach, ktoré sme navolili podľa rôznych blogov. Ešte v ten istý deň sme sa prvýkrát (Paulínka v tomto roku už druhýkrát) vymáčali v mori na pláži Weligama Bay. Toto miesto som si veľmi obľúbila. Ráno som si vždy privstala a šla sa prejsť po pláži a trochu si tu zacvičiť. Prázdno, šum mora a obďaleč sexi surferi. Príjemné ranné prechádzky to veru boli :) 

Ubytovanie sme mali hneď pri pláži, ale úplne na kraji dediny, nejak v strede medzi Weligamou a Mirrisou. Na Srí Lanke máte každú chvíľu pri ceste stánky s ovocím, ten náš hneď pri ubytku bol veľmi špeciálny. Matej sa ráno z kúpy ananásu vrátil celý červený a trvalo mu celý deň, kým sa nám priznal, čo mu predavač povedal (Nice body) :D . Hold, akákoľvek blondýna a akýkoľvek bezvlasý v týchto krajoch majú vyhraté, u chlapov. 

V jeden večer sme chceli u miestnych grilovať. Nakúpili sme mäso, pričom hovädzie bolo v poriadku, ale to kuracie páchlo niečim naozaj divným, nech sme s ním spravili hocičo. Na čo vás však musím upozorniť, gril si nepredstavujte ako tradičný, náš, nízky, na ktorom sa vám mäso aj upečie. Naivní Slováci. Dostali sme nejakú hlbokú vec a kokosové škrupiny ako kurivo. Srí Lančania totiž mäso najskôr spravia na panvici a na grile ho len dorazia. 

Okrem Weligamy sme si užili aj pláž Mirrisa. S Maťovou kokosovou dvoječkou úplne bieli veriac v krásne opálenie sme sa spiekli tak, ako sa malo upiecť to mäso na grile. Už nás nezachránila ani 50tka. Ale tak, aspoň všetci vidia, že sme boli vo februári pri mori :) Mirrisa je krásna pláž plná barov. Turisti sú roztrúsení pozdĺž celej pláže, takže sa vôbec necítite stiesnene. A v mori sú vlnky, také akurát, aby ste sa do nich mohli hádzať a vyšantiť sa. 

Po presťahovaní na nové ubytovanie Good Life v niekoľko kilometrov vzdialenej Unawatune a nespokojnosti vodiča tuk - tuku, ktorému sa zdalo málo, čo sme mu zaplatili, ale tak ideme si tvrdo za lepšou cenou, sme sa rovno vrhli na miestnu pláž. Toto miesto prednedávnom postihlo tsunami, takže to už nebolo až tak top, ako sa píše v brožúrach a more bolo špinavé. Spáleným nám ale veľmi nevadilo vylyhovať na lehátku pekne pod slnečníkom. 

Ubytovanie sme mali príjemné, čisté, nové a domáci bol veľmi milý. Načasovanie však Srí Lančanom nikdy nešlo. Keď sme chceli raňajky na ôsmu, dostali sme si asi o pol desiatej. Ako vravím, 4 omelety sú veľký problém spraviť načas. Jedno ráno, tradične, som si privstala, že si pôjdem zaplávať. Vlny ustali a more bolo konečne čisté a príjemné. Stále rovnako teplé, ako čajíček. Po asi polhodine plávania som sa však stretla s miestnym obyvateľom - medúzou, ono to vážne riadne pŕhli. Eme som o tejto skúsenosti radšej nehovorila, bolo mi viac ako jasné, že by sme ďalšie dni počúvali, ako nepôjde do mora, lebo čo ak a načo jej kaziť dovolenku. Aj tak sme sa v ten deň vybrali na ďalšiu pláž vzdialenú pešo asi 15 - 20 minút od Unawatuny, tzv. Jungle beach. Malá pekná pláž pod stromami s dostatkom tieňa a príjemným vstupom do mora. A bez vĺn, bez medúz. Tu sme pokračovali v slnení a chytali ďalší bronz, ktorý sme následne cestou z dovolenky za sebou nechávali ako had svoju kožu. Hady sa vraj zvliekajú, keď sa idú páriť, neviem, aké znamenie sme poskytovali my, no DNA sme zanechali na dvoch kontinentoch.

Na Jungle beach pani predáva nejaké kokosy a nápoje, vyššie je reštaurácia s minimálnou ponukou, takže si vezmite so sebou, čo potrebujete. Ide sa na ňu do kopca a z kopca, nebude sa vám v tých úpekoch chcieť chodiť hore - dolu. Chodí sem veľmi veľa miestnych, popíjajú arak a hrajú na bubny. Je to fajn miesto na šnorchlovanie a potápanie. Jedno ráno so mnou chlapci šli na východ slnka práve na túto pláž, asi doteraz nik z nás nechápe, ako zvládli ráno vstať a vyraziť, ale vyzerali, ako keby som ich bila :D Kým doma sa mi vstávať skutočne nechce, tu som mala skvelú motiváciu. Prázdna pláž a kľud, žiadne slová, frflanie, riešenie, žiadne problémy, žiaden internet, proste nič. Len čarovná príroda, vlastné myšlienky a dobrá hudba. Krásne ráno. 

Neviem, či sa mám chváliť aj tým, ako som varila na večeru palacinky a moje tempo v porovnaní s domácimi bolo priam raketové, ale môžem vám zvestovať zážitky z tunajšej kuchyne. V trojhviezdičkovom ubytovaní kuchyňa predstavovala jednu veľmi slabo zariadenú miestnosť, kde hrnce s naberačkami boli nahádzané na zemi hneď vedľa smetného koša, plocha na prípravu jedla vedľa plynovej dvojplotničky fungujúcej na bombu bola skutočne malá, všade nejaký ten hmyz a zvyšky z predchádzajúceho varenia. Steny po bielej ani nechyrovali a podľa mňa práve tu vymysleli názov - 50 odtieňov šedej. Kto vie, čo sa v tejto kuchyni dialo mimo otváracích hodín. V každom prípade som bola atrakciou, miestni s pár slovami angličtiny chodili zisťovať, či mi netreba pomôcť, veľmi rýchlo mi podávali nádoby a chceli sa mi miešať aj do receptu - nedala som sa. Konečne bola večera, ktorú nikto neofrflal :) Ale tak dá sa na palacinky s nutelou a ovocím povedať niečo iné, ako mňam? A následne - veď to zajtra vyplávame :) 

Za spomienku stojí aj naša posledná cesta z Unawatuny do Negomba, kde sme na pár hodín mali zajednané posledné ubytovanie pred odletom. Armani, kamoš majiteľa posledného penziónu zrejme len nedávno dostal vodičák a prvýkrát vyrazil na väčšiu cestu. Chvalabohu, že mám dar všade zaspať. Ale keď sa uprostred cesty zobudíte na to, že auto stojí a vedľa neho leží na zemi motorkárka, prvé, čo vám napadne je, že Armani ju zrazil. A nečudujete sa, ani trošičku. Našťastie spadla sama, vraj, údajne. 

Na letisko vám budú odporúčať prísť aspoň 3 hodiny skôr, je to zbytočné, prišli sme dve hodiny a aj tak sme mali ešte kopec času. Najdlhšie trvala kontrola na imigračnom, následne už šlo všetko hladko. Lietadlo nevyrazilo načas, čo sme ani nečakali, hodinové meškanie je úplne v poriadku. A kam sme leteli ďalej? Do Dubaja. Sľúbila som vám aj popis tohto moderného mrakodrapového mesta v púšti a čoskoro vám ho prinesiem ako tretiu časť zo série tejto letnej dovolenky. 

Ak túžite vidieť Indiu ale bojíte sa ísť priamo do nej, choďte na Srí Lanku. Krásny a očarujúci ostrov, na ktorom vás donútia zastaviť sa či chcete alebo nechcete. Rozprávajte sa s miestnymi, dajte im z vašej pálenky a nechajte si poradiť kam ísť a čo spraviť. Ale s rozumom. Akonáhle vidíte, že ide len o kšeft, s kľudom angličana odmietnite. Budú sa na vás mierne odúvať, ale nakoniec ich to prejde. A nebuďte prekvapení, ak po niekoľkých dňoch milého úsmevu pri platení príde zamračená tvár, sú proste takí. Nečudujte sa ani špine a odpadkom, ktoré radi vyhadzujú len tak okolo seba. Ešte neprišli na to, čo v skutočnosti majú a ako si to treba chrániť. Ale na to neprišli ešte ani mnohí z nás, supervyspelých Európanov.

Moja mama mi vždy hovorieva, že ak chcem ľudí spoznať, mám ich zobrať na cesty. Je to neskutočná pravda. Pod tlakom nového prostredia a vlastných túžob a potrieb, ktoré sú iné ako potreby ostatných spolucestovateľov, sa vám každý prejaví. Cesty mi priniesli veľa známostí i skvelých kamarátstiev, dokonca i jedno manželstvo uzatvorené v púšti v Jordánsku :D Aj dovolenka na Srí Lanke mi priblížila viac mojich kamarátov a okruh ľudí, s ktorými ak by mi bolo dopriate tráviť čo najviac času, bola by som šťastná, sa rozšíril o ďalšieho človeka. Asi aj o tomto bude ten srílandský budhizmus.