Srí Lanka mojimi očami - časť 1

Od Negomba po Kandy

Kúpiť si letenku rok dopredu? A prečo nie, hlavne, ak máte odlet priamo z Bratislavy a cena vychádza neuveriteľných 330 Eur so všetkými poplatkami. Pre niekoho dlhodobé plánovanie, pre mňa spontánne rozhodnutie vyraziť na ostrov, ktorý som už dávno chcela navštíviť. A tak sme si zakúpili na jar 2016 letenku na 28.1.2017 na miesto, ktoré tiež označujú za naprijateľnejšiu Indiu. Priznám sa, že do dňa odletu som poriadne ani nevedela kedy vlastne letíme. Ráno som sa ešte zobudila v Považskej Bystrici, kam som deň predtým pracovne šla na otočku, nezbalená, nepripravená. Ale čo je to zbaliť sa na 11 dní? hračka. Pár vecí nahádzaných do ruksaku s konečnou váhou okolo 6kg a môžeme vyraziť. Najväčšou hrozbou mi bolo v zime zohnať plávky, áno, pozerali na mňa ako na blázna, keď som medzi zimnými vetrovkami hľadala letný tovar :) 

Uber z Petržalky na letisko ma vyšiel okolo 5-6 Eur, príjemná cena. Nastupujeme do lietadla so spoločnosťou Fly Dubai a vyrážame. Po toľkých cestách som na lietadlo aklimatizovaná, s dobrou hudbou zaspávam takmer okamžite, jedinú prestávku si dávam na jedlo, ktoré táto spoločnosť zadarmo ponúka len na ceste Bratislava - Dubaj, takže mi tých 5,5 hodiny letu do Dubaja prešlo veľmi rýchlo. Kamoška to mala horšie, spoliehala sa, že pokecáme, no veľmi som ju nezabavila, maximálne tak chrapotom, o ktorom neviem :D :) 

Hodinový prestup v Dubaji bol úplne v poriadku, ešte sme mali čas aj vysedávať na gate a listovať, čo nové na facebooku, instagrame a spol. Vzlietame do výšin a po cca 4,5 hodine pristávame na letisku v Negombe. Pociťujeme prvé slnečné lúče, ráno ako stvorené na nové dobrodružstvá. Kamoška je blondýnka, takže o pozornosť máme postarané (vďaka za moje hnedé háro, ktoré mi tak dokonale ladí s hnedými očami :D ). Akonáhle sa stretávame s kamarátmi, ktorí prileteli deň pred nami, záujem mierne opadá. Predsa len, už nie sme dve samé dievčiny, mužská spoločnosť vzbudzuje rešpekt a ponúkači prenájmu áut nám dávajú nachvíľu pokoj. Pre tunajších bolo celkom nepochopiteľné, ako to, že nie sme dva páry ale len štyria kamaráti. O to zábavnejšie bolo pozorovať ich tváre, keď sme si delili izby čisto dievčenské a chalanské. Trošku miestni nechápali, čo to má znamenať :D

Srí Lanka nie je turisticky veľmi premakaný ostrov. Nie je to tak dávno, čo tu vyčínala občianska vojna a krajinu devastovalo tsunami. Takže nečakajte žiadne Miami, ale divočinu. Paulínka je v siedmom nebi :) Domáci ešte úplne nevedia, čo ponúknuť a chcú si na vás čo najviac zarobiť, takže treba byť neoblomný a zjednávať. Chcete väčšie auto? Trvajte si na svojom a dostanete ho, oni to už nejak zariadia. Tak sme si aj my počkali. Keď vám povedia, že niečo bude trvať 5 minút - počítajte tak s hodinkou. Ani čas im tu nie je veľmi vlastný. Čo ma priviedlo k myšlienke, že možno sú múdrejší ako my, čo sa stále niekam ponáhľame a stresujeme. 

Nášmu šoférovi som dala meno Karol, postupne z neho však bol Arašid, čiže Arašid Karol. Z očí mu nič dobré nepozeralo a zrejme veril, že si na nás dobre zarobí. Jeho šoférske schopnosti v rušnej premávke bez pravidiel boli však viac ako dobré. Všetko trvalo pri jeho jazde podstatne kratšie, v cene prenájmu auta so šoférom sme tak mali aj jazdu ako v zábavnom parku.  

Prvou zastávkou bola dedina Habarana, ktorú sme strategicky zvolili ako miesto, z ktorého navštívime safari, Lion rock a Polonnaruwu. Cestu do Habarany lemujú dedinky a stánky s ovocím a kokosovými plackami. Všade na ceste panuje trúbenie áut a tuk - tukov, sem tam sa prejde okolo vás krava alebo pokukujú opice. 

Ešte sme len prileteli a už sa chystáme na jazdu za slonmi. Slony ma vždy neuveriteľne fascinovali a veľmi som ich chcela vidieť v ich prirodzenom prostredí. Za zapožičanie jeepu a vstup do národného parku sme spolu zaplatili štyria okolo 90 Eur. Okolo Habarany je niekoľko parkov, kvôli predchádzajúcim dažďom náš sprievodca vybral park Kaudulla. Už cestou tam sme pri ceste videli prvé slony. Pri veľkom jazere, ku ktorému nás v otvorenom džípe priviezol šofér Indžoi, sa pásli byvoly, rôzne vtáky a dve stáda slonov. 

Boli krásne, kľudné, s tými pokojnými očami a príjemným zjavom, presne, ako som si ich predstavovala. Ďalší splnený sen. Tak málo (a pritom tak veľa, hneď niekoľko ton) stačí človeku, aby ho pohltil neskutočný pocit šťastia a zalial ako horúčka pri chrípke. Neuveriteľné, ako v jeden deň sa hráte so psami na záhrade a na druhý už pozorujete slony v džungli v Ázii nie tak ďaleko od rovníka. 

Vodič nášho džípu Indžoi, náš domáci, inak pánko s vekom okolo 50 rokov vyzerajúc tak najmenej na 70, Karol a my štyria sme si spravili zábavný večer na ubytku. Výmenou domáceho alkoholu za miestny sa nám podarilo srílančanov schopne opiť. Priznám sa, že som nečakala, že budú mať taký ťah, naivne som si myslela, že títo ázijčania veľmi alkoholu neholdujú. No opak je pravdou. Keď sme videli domáceho po pár poldecákoch slivovice a žiadali raňajky na skoro ráno bolo nám vopred jasné, že sa ich asi nedočkáme. Padlo rozhodnutie vyraziť okolo 6:30 na výstup na Lion Rock. Na tejto dovolenke sme radi vstávali veľmi skoro, vcelku sa mi to zapáčilo a asi to budem aplikovať i doma :) 

Ten večer s domácimi bol celkom zábavný, komunikovať s nimi sa oplatilo a dozvedeli sme sa čo to o ostrove, ale aj o ľuďoch. Sú to vydriduchovia a chcú z vás vytiahnuť každé euro. Pre nich ste pracháči, ktorí prišli míňať nekonečne veľa peňazí do ich kraja. Takže im neverte ani nos medzi očami. Domáci sa nám dvakrát aj rozplakal, hovoril, ako mu chýba rodina, ktorá žije v Colombe. Prezentoval sa ako veľmi chudobný, pričom jeho žena je bohatá sudkyňa (s tou by som si asi rozumela :) ) A popritom nám vypili našu hrušku tak rýchlo, že by ste nestihli povedať ani švec. Opojený slovenským alkoholom domáci nasľuboval super večeru na druhý deň, ktorú pripraví zadarmo špeciálne pre nás a vraj nám bude hrozne chutiť. Mal nám ju pripraviť už v ten večer, ale žiaľ, nevydalo. Preto nás opitý Karol odviezol do príjemnej reštaurácie hodnotenej aj na tripadvisore, kde sme si vcelku dosť pochutili. S kamarátom, nazvime ho Big John, sme si dali misu pre dvoch. Ryby, kuracie mäso, veľké krevety, ryža, tri dievčatá by sa z toho najedli úplne bez problémov. Kamoška, nazvime ju Ema, si dala hranolky za asi 700 rupií, čo je v prepočte okolo 4,4 Eura. Takže dá sa tu zohnať aj jedlo pre tých, ktorí nie sú nastavení na miestnu kuchyňu. Čo nie je, našťastie, môj prípad.  Podľa mojej teórie totiž treba svet ochutnať so všetkým, čo k nemu patrí. 

Ráno buchotom budíme Karola, ktorý po preflámovanom večeri trochu zaspal a vyrážame na výstup do Sigiriye na Lion Rock. Vstupné do tohto areálu vychádza cca 28 Eur na osobu. Je naozaj lepšie ísť tam hneď ráno, vyhnete sa tak zástupom turistov a páliacemu slnku. Cestou nahor vás čakajú rebríky a zvedavé opice. Nejde vôbec o náročnú trasu, takže aj nešportovci to zvládnu ľavou zadnou. Pre ten výhľad sa to naozaj oplatí. Sigiriya je archeologické nálezisko, ktorého jadro tvoria pozostatky paláca z cca 5. storočia. Cestou k Lion rocku si môžete všimnúť pozostatky rozsiahlych záhrad. V každom prípade odporúčam toto miesto navštíviť. Ide pritom o krátky výlet, za dve hodinky aj s pózovaním na kopci sme vyšli hore i dolu očakávajúc pripravované raňajky na ubytku. 

Po raňajkách sa traja z nás, Big John, Matej a ja rozhodli podniknúť výlet na blízke jazero, ktorý spočíval v jazde na tuk - tuku, na voze s kravami a na plťke po jazere. 

Priviezli nás k tradičnému domcu, kde babička pripravovala typické kokosové placky s omáčkou. Ukázali nám celý postup prípravy, ponúkli nás čajom, ktorý chutil ako voda z vifonky, ako dezert sa servírovali banány. Inak zaujímavé, že miestni nás mali za úplných neznalcov. Na banány na banánovníku nás upozorňovali spôsobom, ako keby sme ich videli prvýkrát v živote. Babička nám ešte predviedla, ako sa z palmy pletie strecha na domec. 

Kamoška Ema zatiaľ zostala na ubytku sama, vykecávala s domácim, ktorý s jeho lámanou angličtinou a výzorom zničeného 70tnika však prekypoval sebavedomým. Chcel by za ženu Európanku, i keď pre jeho záujem o Mateja sme usúdili, že by bral aj Európana.

Poobede sme vyrazili do Polonnaruwy. Keď sa vás niekto trefne spýta "A na čo sme tu?" ako náš kamarát, budete mu môcť rýchlo odpovedať - pre pamiatky. Ide o archeologické centrum viacerých domov a chrámov, ktoré sú od seba vzdialené desiatky metrov. V 12.stom storočí tu boli postavené mnohé paláci, sochy Budhov a rozsiahle záhrady. V okolí mesta boli vybudované rozsiahle priehrady a umelé jazerá, ktoré umožňovali zásobovať mesto a polia vodou, čím sa prispievalo k rastu celého kráľovstva. Až 250 rokov bola Polonnaruwa hlavným mestom Cejlonu. Jej lokalizácia však nebola dostačujúca a postupne ju všetci vrátane kráľovského dvora opustili až do mesta Kandy. Polonnaruwa postupne zarastala džungľou a zaspávala v zabudnutí. Jej znovuobjavenie nebolo realizované tak dávno a do zoznamu svetového dedičstva UNESCO bola zapísaná až v roku 1982. 

Máte niekoľko možností, ako Polonnaruwu prejsť, pešo, čo vám v horku zaberie aj pol dňa, na bicykli, ktorý si tu môžete požičať, alebo vás povozí váš šofér, teda náš Karol. Dievčatá, oblečte si plecia a nohy zahaľujúci odev, inak vás na niektoré pamiatky nepustia. Chalani v krátkych šortkách však nemali problém. Na moju poznámku, že toto je diskriminácia, sa strhlo dlhé vysvetľovanie o náboženstve, ktoré by mohlo skončiť aj svetovým konfliktom. Našťastie sa pánko nakoniec len s poukazom, že som zabávač pousmial. Keby potom videl môj super chrámový outfit, neskončil by len s úsmevom. Ale tak skromne zbalená Paulínka vždy niečo vymyslí :) 

Na tomto mieste sa nachádzajú aj známe do kameňa vytesané sochy Budhu. K nim sa opäť dostanete len zahalení a bosí, pričom dlhý odev je potrebné mať až od pásky. Pred ňou by ste kľudne mohli tancovať aj nahí v čižmách. Paradox alebo páska oddeľujúca dva svety. 

Za dva dni sme toho prežili toľko, ako iní za týždeň. A to deň ešte nekončí, predsa nás čaká super večera od nášho domáceho Kučinu. S večerou sme mu mali my, baby, pomáhať. Keďže mi to nebolo veľmi príjemné, zavolala som aj chlapcov, tí sa však radšej obšmŕdali okolo chladničky, v ktorej boli zbytky alkoholu. Vidieť jeho kuchyňu bol zážitok sám o sebe. Hygienici by sa tu vyriadili. A keďže začínal byť nejak tak obímajúci, čo nám ale vôbec nebolo príjemné, človek s ním nechcel zostávať v jednej miestnosti sám. Ema si vyslúžila objatie, ja som dostala objatie a držanie za ruku, ale vyhral to Matej, keď ho Kučina počastoval bozkom na ruku. Bol proste jeho favorit :) Večera bola strašná, mäso si domáci odložil pre seba a nám naservíroval kosti na kari, nejakú zeleninu a ryžu. Nakoniec ani to jeho, že to bude pre nás zadarmo tak zadarmo nebolo a za toto nepohostenie si vypýtal asi 4000 rupií. Zaplatili sme mu myslím 2000 a aj to sme mali pocit, že je priveľa. Ako hovorí moja mama, pri peniazoch sa každý prejaví. 

Na druhé ráno sme už k raňajkám nedostali ani taniere, ani ku káve mlieko, len pár toustov, slané maslo, omeletu a džem, ktorý sa mi zdal niečím podozrivým páchnúci, takže som zostala pri toustoch s maslom a omelete. Po tejto dovolenke tousty ani vajíčka tak skoro do seba nedám. Aspoň sme sa do toho tepla neprejedli a mohli vyraziť na cestu do Kandy, ktorá bola našou ďalšou zastávkou. Po tejto ceste sme však urobili ďalšie tri, pričom dve nám spravil náš šofér Karol. Je bežné, že šoféri majú svoje miesta, kde ak dovezú turistov, dostanú nejakú prémiu z ich nákupu, takže sa nenechajte oklamať a kľudne vynechajte fabriku s korením, pretože korenie nakúpite v malých obchodoch za oveľa lepšie ceny. Rovnako tak škoricu či vanilku. Big John a Ema nevynechali ani návštevu predajne so šperkami s výkladom o kameňoch (s Maťom sme radšej zvolili debatu v aute o nehnuteľnostiach, obom by sa nám páčilo mať vlastný domček a obaja vieme, že príde ten deň, keď sa nám to podarí :D ), no nakoniec vytiahli aj nás dvoch, aby sme Big Johnovi pomohli s výberom šutrov do náušníc pre jeho mamu. V tejto predajni na rozdiel od doterajších srílančanov pracovali pekní ľudia so zdravými zubami. Tí, ktorých sme stretávali doteraz pôsobili vidiecky, niekoľko zubov im vždy chýbalo, takže úsmev mali zábavný a nejak z nich nešla ani distingvovanosť ani uhladenosť. 

Nakoniec sme dorazili do Dambuly, kde sme si po výšľape pozreli budhov v tunajších jaskyniach. Tieto jaskyne sú veľmi teplé a dusné. Čo je však zaujímavé, kým nás zavalil oblak potu, domáci boli suchí bez náznaku potenia. Opäť ide o miesto, kde dievčatá musia byť zahalené, takže sa predom oblečte, nebude sa vám chcieť ísť späť dolu po dlhšie veci. Cestou naspäť sa nám o zábavu postarali opice. Pri chodníku babičky predávali nakrájané mango, ktoré tu chutí úplne inak ako to, na ktoré sme zvyknutí na Slovensku. Avšak pozor, treba ho jesť rýchlo a v stoji. Chôdza sa neodporúča, lebo skončíte s útokom opíc z korún stromu ako náš kamarát. Tento zážitok nemožno ani opísať slovami a dúfam, že to niekto natočil a hodil na youtube. V skratke, kým si Matej vkladal do úst kúsok manga, pripravená opica šikovne zoskočila zo stromu a vychmatla mu ovocie z rúk, čo následne sprevádzal mierne piskľavý výkrik (Matejov, nie opice) a odhodenie krabičky s ostatkom manga a náš ohromujúci smiech. Babička mu dala druhú dávku ovocia, ktorú do seba napráskal vesmírnou rýchlosťou, kým na zemi sa už na útok pripravoval ďalší opičiak. Toho však goralským tanečným krokom odplašoval inak v súkromnom živote cimbalista Big John. Ema stihla jednu opicu aj nakopnúť, tvrdila, že omylom, ale v tejto situácii ťažko povedať :) Kto ma poznáte si viete predstaviť, že pre mňa toto divadielko predstavovalo skvelú komédiu, na ktorej som sa nemohla prestať smiať. Veď smiech je zdravý :) 

Ale deň ani zďaleka nekončí, čaká nás cesta do Kandy. Môžete hádať, kto spal takmer celý čas? Áno, ja. Ale zistila som, že v tomto mám super parťáka, Matej to zvládal takmer na mojej úrovni. Je super vedieť, že máte s ľudmi veľa spoločného :) 

Kandy je väčšie mesto, v ktorom po všetkých doterajších dedinkách prvýkrát pociťujeme pravé vône Indie. Po prechádzke mestom, kým sme hľadali vlakovú stanicu sme sa zastavili na tržnici. Nebola

pre ľahké žalúdky, vône rýb a skazenej zeleniny predstavujú tie kombinácie, pri ktorých pravidlo, ktoré poznám z krimi seriálov - že treba dýchať ústami, naberá úplne nové čaro. Zjednávame, už sme tu predsa len niekoľko dní, zistili sme, ako čo chodí a nenecháme sa len tak okradnúť. Pozorujeme, koľko za tovar platia miestni a s argumentom, že pre nich bola cena nižšia operujeme v každom stánku. Chceme sa dostať k ananásu. Tie majú na Srí Lanke neskutočne dobré, jedla by som ich od rána do večera. Ananás a banány nás nie raz zachránili. Podarilo sa. Big John síce nie je dobrý zjednávač, Ema ide tvrdo po cene. S Matejom však máme väčšiu misiu - sme hladní a tak sa snažíme dostať zvyšok od nakupovania korenia k ceste hľadania reštaurácie, kde sa poriadne najeme. Čo budeme celkom misia, lebo Ema neje skoro nič tunajšie, vlastne okrem ovocia nič tunajšie a aj z bežných jedál jej robí problém zjesť väčšinu. Ale my máme šťastie, narazili sme na hamburgre :) Jedlo za cca 4-5 Eur a porcia, z ktorej sa naje aj riadny chlap. Záchrana pre vyberavého Európana. Po burgrovom šialenstve prichádza ďalšia misia, chceme pivo. Takže hľadáme liquor store alebo inak wine shop. A zjednávame. Prešli sme dva a ich cena sa nám ani zďaleka nepozdávala. Ponúkli nám fľašku za 500 rupií, čo je nemiestne veľa. Zato náhodný miestny nás zobral do nejakej tmavej bočnej uličky, cestou tam sme už premýšľali, ktoré orgány nám idú vziať a tu konečne Lion beer vyšiel menej ako 300 rupií, t.j. 0,75l piva stálo 1,75 Eura. Lion je inak vskutku dobré pivo, nie tak horké a lahodné. 

Chceli sme si na ubytovanie zobrať ťuk ťuk, ale šofér nabehol s takou cenou, že sme sa radšej prešli pešo. O to viac sme si potom zaslúžili to pivečko. Zajtra ráno skoro vstávame, ideme totiž na vlak... 

A aká bola naša cesta vlakom za čajovými plantážami, ako Big John zvládol výstup na Adam´s Peak alebo či bola Ema spokojná na tunajších plážach sa dočítate v pokračovaní, ktoré príde čoskoro :) A ako bonus dostanete aj príspevok - deň v Dubaji, prečo sa neoplatí tu byť viac... ;)