Izrael a Jordánsko - pamiatky a príroda v jednom

IZRAEL

Každý rok som stavaná pred pre mňa stresujúcu otázku – ako budem tráviť Silvestra. Taká dobrá chata s partiou nikdy nie je zlá a aj príjemný večer na nejakej bytovej žúrke môže naplniť očakávania skvelej zábavy, avšak ak mám možnosť stráviť ho špeciálne, určite neodolám. Preto keď mi zavolal v septembri kamarát s otázkou, či by som nešla do Izraela, ani sekundu som neváhala. I keď pravdou zostáva, že pri predstave akéhokoľvek tripu, pokiaľ môj rozpočet je znesiteľný, nezvyknem váhať a rozhodujem sa v priebehu krátkeho okamihu. Nápad vstúpiť do nového roku v Izraeli ma naozaj potešil, už predtým som pokukovala po letenkách z Bratislavy. Tak, ako sa mi už stalo pravidlom, že keď si poviem, že najbližšieho pol roka si nekúpim žiadnu letenku a budem pekne sedieť doma, v horizonte dvoch týždňoch od tohto závažného rozhodnutia príde iné, spontánne a plány na nový výlet sú na svete, tak začínam pozorovať, že keď merčím po nejakej destinácii, v priebehu pár mesiacov nejakou záhadnou náhodou sa stávam vlastníkom potrebnej letenky.

Izrael na mňa pôsobil veľmi mysticky predovšetkým pre stret viacerých kultúr a náboženstiev tzv. pod jednou strechou, jeruzalemskou. Napriek všetkým možným nepokojom, ktoré túto krajinu ovládajú, je podľa mňa súčasne i symbolom tolerancie. Áno, v podtexte atentátov a celkového politického zázemia sa takéto konštatovanie môže javiť absurdné, ale prejdite sa ulicami Jeruzalema. Rôzne kultúry tu žijú v susedstve vzájomne rešpektujúc svoje odlišnosti. A ak k tomuto pridáte fascinujúcu prírodu a návštevu jedného z divov sveta – Petru, máte zaručený úchvatný zážitok, na ktorý budete veľmi dlho spomínať.

Z Bratislavy Ryanair odlieta o siedmej ráno. Doobeda prilietame do Ovdy, letiska menšieho než aké máme v Poprade, obkolepeného len a len púšťou, kde sa začíname zoznamovať s byrokraciou, na akú už nie sme zvyknutí ani na Slovensku. Jedného z členov našej výpravy si ponechávajú na letisku, v jeho pase totiž dominuje iránska pečiatka. Kým chlapec niekoľko hodín čaká, čo s ním bude a iní turisti nás uisťujú, že ho určite prvým lietadlom vrátia naspäť na Slovensko, my sa autobusom poberáme cez púšť do mesta Eilat, aby sme si požičali auto, kúpili niečo pod zub a dúfajúc, že na letisku zapôsobí kamarátov šarm, sa po neho vraciame. Pustili ho a tak môžeme vyraziť na niekoľko hodinovú cestu do Tel Avivu.

Tel Aviv je miestom nášho ubytovania a silvestrovania. Keďže nechceme navštíviť Jeruzalem práve na Silvestra, ktorý padol na sobotu, poberáme sa na výlet hneď na druhý deň. Úzke uličky starého mesta ukazujú, v akej štvrti sa práve nachádzame. Od vstupnej Jaffskej brány sa tiahnu stánky obchodníkov, ktorí využívajú obľubu turistov prejsť tzv. Via Dolorosa alebo inak krížovu cestu. Vybrali sme sa najskôr do Baziliky Božieho hrobu, ktorá by inak mala byť posledným miestom na Vii Dolorosa. Turizmus jej z posvätnosti mierne uberá, napriek tomu tu panuje určité, v hluku informácií z rôznych bedekerov, šarmantné ticho.

Nasleduje cesta smerom späť k miestu, kde mal Ježiš prevziať kríž. Tesné uličky lemujú obchody so suvenírmi, korením, ružencami, keramikou a stánky s miestnym jedlom a pitivom, okolo ktorých to väčšinou záhadne páchlo. Zrazu sa ulice vyprázdnia a stánky zostávajú bez predavačov. Je čas na motlitbu. Ocitáme sa v moslimskej časti a z menšej vzdialenosti môžeme pozorovať to ich typické „klaňanie“, ktoré realizujú pri rituály modlenia. Bol to fascinujúci pohľad no stalo sa, čo sme nečakali. Po skončení modlitieb sa ulice zaplnia natoľko, že v nich neviete prejsť inak len spolu s davom. Mužským davom. S postupujúcim putovaním sa zvyšuje aj náš hlad a tak veríme, že nájdeme správne miesto na konzumáciu miestnych špecialít. Objednávame si mix pre piatich, kde dostávame od zeleniny, humusu, kuracieho kebabu cez teľacie mäso úplne všetko.

Staré mesto však vyžaduje vidieť oveľa viac, ako len jeho jednu časť. Nezabúdajme na Chrámovú horu, Múr nárekov či susediacu Horu Sion. Keďže je piatok, na Chrámovú horu sa nedostaneme, je určená na modlitby moslimov. Prichádzame preto aspoň k Múru nárekov, aby sme v duchu vyslovili naše prosby. Asi je ale účinnejšie prosbu napísať na papier a vložiť do stien múra, nakoľko tá moja sa hneď po návrate na Slovensko ukázala ako nesplnená. I keď kto vie, možno len na jej splnenie ešte nenastal správny čas :) .

Hora Sion nie je vrch, ako by ste si mohli predstavovať. Je priestranstvom vedľa arménskej časti Jeruzalema, kde nájdete údajné miesto Poslednej večere. Uprostred Hory Sion je Kostol a kláštor zosnutia Panny Márie. Na jeho mieste podľa tradície zomrela. 

Na Chrámovú horu sa nám podarilo vyjsť o dva dni neskôr, v nedeľu a len tak tak sme stihli otváracie hodiny, pretože poobede o druhej už ľudí vyháňali preč. A keďže bol Nový rok, po náročnom Silvestri v Tel Avive sme vstávali dosť neskoro. Skalný dóm pritom pre mňa predstavoval úchvatný zjav farieb, z ktorého na prvý pohľad sršala pozitívna mystická energia. Zlatá strecha povznášajúca sa nad celý Jeruzalem zahaľuje steny dómu z modrej mozaiky, pri ktorých si posedávajú a oddychujú moslimské ženy.

Okrem Jeruzalema ma v Izraeli očarilo Mŕtve more. Toto neuveriteľne slané a neustále sa zmenšujúce jazero skutočne nadnáša, takže si v ňom veľmi nezaplávate, ale môžete napr. na jeho hladine sedieť. A chutí, ako keby ste do pohára s vodou dali 10 lyžíc soli. Na posilvestrovský žalúdok to nebol práve najlepší nápad... Koniec koncov, je to samá soľ. Pod nohami nemáte biely piesok, ako by sa niekto mohol mylne nazdávať, ale soľ. Malo by tak mať liečivé účinky napr. na kožu a dýchacie cesty. Okrem toho malo aj 2. januára na naše prekvapenie príjemnú teplotu. Soľné pobrežie ako z rozprávky Soľ nad zlato predčilo všetky moje očakávania a na tento prírodný úkaz budem veľmi dlho spomínať. Okrem toho je Mŕtve more najnižšie položeným na svete. Asi sa sem ešte niekedy vrátim :) .

Okrem Jeruzalema a Mŕtveho mora sme navštívili aj Tel Aviv. Nevystihli sme práve najlepšie počasie, ale aj v daždi bolo vidieť, že tunajšie pláže sú stvorené pre milovníkov vegetenia, okrem chvíľ ako v našom prípade, kedy vo vode na vlnách tancovali len surferi a všade boli rozvešané čierne vlajky. Na pláži, opäť hladní, sme sa rozhodli ochutnať shawarmu. Museli sme si prsty oblizovať, taká to bola mňamka. Inak je Tel Aviv poriadne drahé miesto a návšteva miestneho baru každého vyšla na desiatky Eur. Zlaté dobré Slovensko.

JORDÁNSKO

Ak by ste šli do Jordánska už len preto, aby ste videli Petru, neľutovali by ste. Táto krajina však ponúka oveľa oveľa viac. Z Eilatu prejdete cez hraničný prechod. Na Izraelskej strane Vás budú presviedčať, že na vstup do Jordánska musíte zaplatiť poplatok. Pokiaľ ste si však kúpili Jordan pas, máte víza a všetky poplatky už uhradené. Ide len o taktiku, aby ste si peniaze vymenili už tu. Prejsť cez hranice bude chvíľku trvať, avšak nie je to žiadna katastrofa. Za hranicami už čakajú taxikári, aby vás previezli do asi 5km vzdialeného prímorského mesta Agaba. Cesta s jordánskym taxikárom bola poriadnym zážitkom pre naše žalúdky. Síce maximálna povolená rýchlosť bola okolo 50km/hod, ručička na tachometri sa pomaly blížila ku 140km/hod. 

stany v púšti

Ste slovenskí turisti, takže potrebujete základnú informáciu, v púšti ani Petre nezoženiete normálny alkohol, maximálne predražené víno v reštauráciách. Pili sme ho ako luxusné francúzske šampanské, keďže k inému sme sa nedostali, ale tak nejak si predstavujem, že chutí krabicové víno. Čiže na cestu po Jordánsku potrebujete zásoby, nakúpte si potraviny aj alkohol v Agabe. 

Foto Ondrej Volko

Po požičaní auta sme sa vybrali smer Wadi rum na noc v púšti. Stan v púštnom stanovom mestečku je vlastne veľká obytná miestnosť s niekoľkými posteľami, sprchou a toaletou. Okrem toho je v ponuke riadna zima, na autách bola ráno námraza. Spacák však nepotrebujete, hrubé prikrývky vás dostatočne zahrejú. Miestny nás vzal na nočný výlet do púšte tak, aby nám vo výhľade na hviezdy nebránili žiadne svetlá. Oceán hviezd, kde mesiac pôsobí ako silná pouličná lampa vás budú fascinovať na dostatočne dlhú dobu. Zostanete stáť uprostred ničoho s otvorenými ústami a vykrútenými hlavami a hovoriť si, že takýto pohľad ste nemali ani v noci na Chopku. Na spestrenie sme dostali aj výklad našej budúcnosti, i keď radšej sme si nechali povedať len veľmi všeobecný popis. 

Pokračujeme žúrkou v spoločnom stane so všetkými ubytovanými i domácimi v rytmoch miestnej muzičky. Páni mali slobodný pohyb kam sa im len zachcelo, avšak nás dievčatá veľmi zo stanu pustiť nechceli :) . Ráno sme ochutnali tunajšie raňajky, v ktorých nemohol chýbať humus a arabský chlieb a vybrali sa hiluxom opäť do púšte. Zážitkom bola nie len samotná púšť, ale i cesta, ktorá nás poriadne vytriasla i vyfúkala. 

Sík

Nasleduje jeden zo siedmych divov sveta - Petra. Ide o skalné mesto na západe Jordánska založené okolo 3. storočia pred Kristom. V tom období tu žili Nabatejovci a Petra bola hlavným mestom ich kráľovstva. Toto skalné údolie leží na mieste, kde viedla obchodná cesta s korením do Južnej Ázie, takže mala veľmi dobrú strategickú polohu. Je zaujímavá tým, že všetky stavby sú tu vytesané do pieskovca. V 6.stom storočí ju postihlo silné zemetrasenie a zostala opustená. Znovuobjavil ju švajčiarsky bádateľ Johann Ludwig Burckhardt, ktorý cestoval zo Sýrie do Egypta prezlečený za Araba. V súčasnosti je turistickou atrakciou, ktorá fascinuje svojou veľkosťou a zachovanosťou. 

Na návštevu Petry si vyhraďte celý deň. Je veľmi rozsiahla a najkrajšie budovy, ako tzv. pokladnica a kláštor sa nachádzajú na dvoch opačných koncoch. Ku kláštoru vedie zopár schodov, ale nezľaknite sa, dajú sa zvládnuť :) Pre lenivších existuje možnosť vziať si tunajšie "taxi", somára, ktorý je vraj klimatizovaný :D Veľmi zaujímavým je hneď po vstupe viac ako kilometer sa plaziaci kaňon zvaný Sík. Raj pre oči i fotografov. 

Kláštor