Srí Lanka mojimi očami - časť 2.

Z Kandy takmer priamo na pláž :)

Sľúbila som skoré pokračovanie a keďže mi odročili plánované pojednávania, je tu ten správny moment dopísať naše zážitky ešte kým ich mám čerstvo v pamäti.

V Kandy bolo fajn, ale po tom všetkom luxuse to chcelo už trochu dobrodružstva. A čo zneje dobrodružnejšie, ako vybrať sa z Kandy naprieč ostrovom cez čajové plantáže preplneným vlakom? Za 1,20 Eura dostanete 4 rozkošné hodiny v horúcom vozni 2.hej triedy, kde vzduch chladí niekoľko v strope pripevnených ventilátorov. 

Prišli sme na stanicu o viac ako hodinu skôr dúfajúc, že sa nám podarí si chytiť nejaké tie miesta na sedenie. Už cesta tuk - tukmi bola fascinujúca. Týmto malým trojkolesovým vozidlám nezabráni v rýchlej jazde ani úplná zápcha v meste. Stačí len zatrúbiť.

Miestenky do Nuwara Eliya boli vypredané mesiac dopredu, a tak sme mali len jedinú šancu - dúfať. Ale mysleli sme pozitívne. Vlak prišiel s meškaním asi 20 minút. Okrem nás však myslelo pozitívne ešte niekoľko desiatok turistov a domácich, a tak boj kto skôr nabral vysoké obrátky. Vyhrali sme - miesta na státie. Chvíľu som si skúšala posedieť na stolíku na veci, ale nebolo to nič príjemné. Nakoniec sme s Emou pohľadom spacifikovali miestneho týpka, ktorý nám uvoľnil jedno miesto na sedenie. Aj na Srí Lanke žijú gentlemani, dotyčného mladíka sme videli vystupovať z vlaku až o niekoľko hodín neskôr. Pokiaľ by sme všetci sedeli a mali miesta pri okne, bola by to naozaj čarovná jazda. Srí Lanka je krásny ostrov, nie sú to len pieskové pláže, palmy a sochy budhov. Sú to rôznorodé scenérie plné listnatých i ihličnatých lesov a malých dediniek. 

Pre mňa to však bol zážitok tak či tak. Nekonečno domácich, ktorí povedzme si úprimne, majú svoju vôňu a svoj špeciálny výzor (niektorým zostalo menej zubov ako medzier medzi nimi, niektorí už nemali ani vlasy, či mali len pár vlasov stočených do divných útvarov, niektorí proste len zazerali a Európanovi známe hygienické návyky sa tu uplatňujú asi len v high society). Síce sme výhľad mali zastretý týmito zvláštnymi tvárami, na cestu vlakom po Srí Lanke nikto z nás nezabudne. Párkrát do mňa kopla nejaká ženská, asi si chcela zväčšiť svoje vlakové teritórium, ale keďže predo mnou bol práve deduško, ktorý vyzeral skoro ako z Linchovho filmu, mala smolu, neuhla som ani o centimeter. Chalani si väčšinu cesty odstáli, výsledkom čoho bola kolektívna únava. 

Na vlakovej stanici nás už čakal Karol s autom, ktoré znamenalo vykúpenie, rozumej možnosť si pospať. Prešli sme pár kilometrov a hladní zastavili v malej reštaurácii, kde iné ako pálivé jedlá nepoznali. Vlastne mali veľmi malú ponuku, ale keď je človek hladný, nevadí mu to. Našťastie mali v ponuke aj jogurt, inak by som šľahala ohne ako dračica ešte zopár hodín. 

Po pár hodinách spánku (spali sme asi zas len ja s Matejom) sme zaparkovali v dedinke Nallathaniya priamo pod Adam´s Peakom, ďalším dobrodružstvom, na ktoré som chalanov ukecala. Síce sa výstupu na tento vrch báli, Big John dokonca začal doma chodiť v bytovke namiesto výťahu po schodoch, aby to zvládol, nevyzerali nakoniec nespokojne a podľa tých statusov a fotiek na facebooku a instagrame sa im to hádam aj páčilo :) 

V tejto malebnej dedinke sme zastavili pri ubytovaní, ktoré vyzeralo, že neexistuje. Niekoľko tyčí a betón trčiaci na úrovni cesty a schody dolu. Chvíľu sme váhali, či skutočne ideme spať na stavenisku za asi 10 Eur na osobu, ale tie schodu dolu znamenali cestu k už postaveným pekným izbám s balkónom. Tunajší domáci výborne varil a tak sme sa neskutočne napráskali. Zapekané cestoviny s krevetami, zapekaná ryža alebo nejaká domáca špecialitka, všetko výborne dochutené a za výbornú cenu. Pred večerou sme stihli ešte absolvovať prechádzku po čajovej plantáži, ktorú som si veľmi užila, hlavne s foťákom v ruke.

Ale pozor, prichádza chvíľa, na ktorú sme netrpezlivo a v miernych obavách čakali. Budík na 1:30 a potichu, aby sme nezobudili Emu, sa trojica odvážnych Slovákov oblieka do počasia, ktoré mierne metie. Nie je vôbec taká zima, ale je fajn mať ľahké dlhé nohavice, mikinu a jesennú vetrovku. Vyrazili sme. Po požehnaní mníchom prichádzajú prvé schody. A za nimi ďalšie schody, ďalšie schody a zase schody. Toto sú tie chvíle, kedy sa oplatí mať nejakú aspoň hypotetickú kondičku. Určite ste zvedaví, ako to ktorí z nás zvládol. Ema spala pokojne v posteli, Matej mal svoje tempo, ktoré som sa snažila udržiavať, ale občas to chcelo si vydýchnuť v úplne inom momente a prekvapivo, posledných asi 30 schodov som vybehla s pocitom, že som od rána vôbec ani nekráčala hore. Big John, informatik cimbalista, to zvládol tiež. Najskôr mierne frflal, ale našiel si svoje tempíčko. Na každých pár metroch boli stánky, kde ste si za pár rupií mohli kúpiť čaj, čierny a silný, ten by prebral aj mŕtvolu (Big Johna vcelku postavil na nohy). Poviem vám tajomstvo, trochu frflal, keď sme mali rýchlejšie tempo, ale asi aj o tom je výstup na Adam´s Peak. Človek si uvedomí, že ho vlastné limity príliš ohraničujú a chce ich prekonať. V zásade to však nie je žiadny super ťažký výstup, miestami schody dajú zabrať, hlavne v druhej polovici, ale keď ste hore uvedomíte si, že by ste zvládli ešte podstatne viac.

Karol nám odporúčal vyraziť už o jednej ráno, aby sme mali dobré miesta na výhľad na východ slnka. Kamoška Kika mi však radila vyraziť podstatne neskôr, aby sme hore nečakali v chlade. Z ubytka sme púť započali asi okolo 2:15 a chvalabohu, že sme nepočúvli Karola. Aj tak sme čakali hodinu na farebné divadlo, s ktorým prišlo aj poriadne otepletenie. Slnko vychádza asi okolo 6:20, od šiestej už bubnovali nejakí v bielom odetí chalani, netuším, čo boli zač, ale bolo to milé, keďže sme boli patrične vymrznutí dúfali sme, že vedia čo robia a že už už to všetko začne. Potom prišiel pánko so zlatým dáždnikom. Ale to nás už fascinovala slnkom odhalená príroda. Na vrchu Adam´s Peaku je okrem chrámu aj zvon, človek si naň má zazvoniť toľkokrát, koľkokrát vystúpil na tento kopec. Každý sme dali jeden úder. Matej to síce trošku roztočil viac, ale zrejme sa sem ešte plánuje vrátiť :D

Cesta dolu bola pre kolená náročnejšia, ale opäť nie nejak extra. Takže do deviatej sme boli na ubytku pod cestou a objednávali raňajky - áno, zase omeleta, zase vajíčka. To je inak asi jediné, čo vám na Srí Lanke v rámci kontinentálnych raňajok poskytnú. Omeletu bez soli a tousty. Pričom príprava jednej omelety trvá v priemere asi pol hodiny. Čo v skutočnosti v kuchyni robia nechcete vedieť. 

Týmto momentom skončila tá akčnejšia časť dovolenky, už len veget na niekoľkých plážach, ktoré sme navolili podľa rôznych blogov. Ešte v ten istý deň sme sa prvýkrát (Paulínka v tomto roku už druhýkrát) vymáčali v mori na pláži Weligama Bay. Toto miesto som si veľmi obľúbila. Ráno som si vždy privstala a šla sa prejsť po pláži a trochu si tu zacvičiť. Prázdno, šum mora a obďaleč sexi surferi. Príjemné ranné prechádzky to veru boli :) 

Ubytovanie sme mali hneď pri pláži, ale úplne na kraji dediny, nejak v strede medzi Weligamou a Mirrisou. Na Srí Lanke máte každú chvíľu pri ceste stánky s ovocím, ten náš hneď pri ubytku bol veľmi špeciálny. Matej sa ráno z kúpy ananásu vrátil celý červený a trvalo mu celý deň, kým sa nám priznal, čo mu predavač povedal (Nice body) :D . Hold, akákoľvek blondýna a akýkoľvek bezvlasý v týchto krajoch majú vyhraté, u chlapov. 

V jeden večer sme chceli u miestnych grilovať. Nakúpili sme mäso, pričom hovädzie bolo v poriadku, ale to kuracie páchlo niečim naozaj divným, nech sme s ním spravili hocičo. Na čo vás však musím upozorniť, gril si nepredstavujte ako tradičný, náš, nízky, na ktorom sa vám mäso aj upečie. Naivní Slováci. Dostali sme nejakú hlbokú vec a kokosové škrupiny ako kurivo. Srí Lančania totiž mäso najskôr spravia na panvici a na grile ho len dorazia. 

Okrem Weligamy sme si užili aj pláž Mirrisa. S Maťovou kokosovou dvoječkou úplne bieli veriac v krásne opálenie sme sa spiekli tak, ako sa malo upiecť to mäso na grile. Už nás nezachránila ani 50tka. Ale tak, aspoň všetci vidia, že sme boli vo februári pri mori :) Mirrisa je krásna pláž plná barov. Turisti sú roztrúsení pozdĺž celej pláže, takže sa vôbec necítite stiesnene. A v mori sú vlnky, také akurát, aby ste sa do nich mohli hádzať a vyšantiť sa. 

Po presťahovaní na nové ubytovanie Good Life v niekoľko kilometrov vzdialenej Unawatune a nespokojnosti vodiča tuk - tuku, ktorému sa zdalo málo, čo sme mu zaplatili, ale tak ideme si tvrdo za lepšou cenou, sme sa rovno vrhli na miestnu pláž. Toto miesto prednedávnom postihlo tsunami, takže to už nebolo až tak top, ako sa píše v brožúrach a more bolo špinavé. Spáleným nám ale veľmi nevadilo vylyhovať na lehátku pekne pod slnečníkom. 

Ubytovanie sme mali príjemné, čisté, nové a domáci bol veľmi milý. Načasovanie však Srí Lančanom nikdy nešlo. Keď sme chceli raňajky na ôsmu, dostali sme si asi o pol desiatej. Ako vravím, 4 omelety sú veľký problém spraviť načas. Jedno ráno, tradične, som si privstala, že si pôjdem zaplávať. Vlny ustali a more bolo konečne čisté a príjemné. Stále rovnako teplé, ako čajíček. Po asi polhodine plávania som sa však stretla s miestnym obyvateľom - medúzou, ono to vážne riadne pŕhli. Eme som o tejto skúsenosti radšej nehovorila, bolo mi viac ako jasné, že by sme ďalšie dni počúvali, ako nepôjde do mora, lebo čo ak a načo jej kaziť dovolenku. Aj tak sme sa v ten deň vybrali na ďalšiu pláž vzdialenú pešo asi 15 - 20 minút od Unawatuny, tzv. Jungle beach. Malá pekná pláž pod stromami s dostatkom tieňa a príjemným vstupom do mora. A bez vĺn, bez medúz. Tu sme pokračovali v slnení a chytali ďalší bronz, ktorý sme následne cestou z dovolenky za sebou nechávali ako had svoju kožu. Hady sa vraj zvliekajú, keď sa idú páriť, neviem, aké znamenie sme poskytovali my, no DNA sme zanechali na dvoch kontinentoch.

Na Jungle beach pani predáva nejaké kokosy a nápoje, vyššie je reštaurácia s minimálnou ponukou, takže si vezmite so sebou, čo potrebujete. Ide sa na ňu do kopca a z kopca, nebude sa vám v tých úpekoch chcieť chodiť hore - dolu. Chodí sem veľmi veľa miestnych, popíjajú arak a hrajú na bubny. Je to fajn miesto na šnorchlovanie a potápanie. Jedno ráno so mnou chlapci šli na východ slnka práve na túto pláž, asi doteraz nik z nás nechápe, ako zvládli ráno vstať a vyraziť, ale vyzerali, ako keby som ich bila :D Kým doma sa mi vstávať skutočne nechce, tu som mala skvelú motiváciu. Prázdna pláž a kľud, žiadne slová, frflanie, riešenie, žiadne problémy, žiaden internet, proste nič. Len čarovná príroda, vlastné myšlienky a dobrá hudba. Krásne ráno. 

Neviem, či sa mám chváliť aj tým, ako som varila na večeru palacinky a moje tempo v porovnaní s domácimi bolo priam raketové, ale môžem vám zvestovať zážitky z tunajšej kuchyne. V trojhviezdičkovom ubytovaní kuchyňa predstavovala jednu veľmi slabo zariadenú miestnosť, kde hrnce s naberačkami boli nahádzané na zemi hneď vedľa smetného koša, plocha na prípravu jedla vedľa plynovej dvojplotničky fungujúcej na bombu bola skutočne malá, všade nejaký ten hmyz a zvyšky z predchádzajúceho varenia. Steny po bielej ani nechyrovali a podľa mňa práve tu vymysleli názov - 50 odtieňov šedej. Kto vie, čo sa v tejto kuchyni dialo mimo otváracích hodín. V každom prípade som bola atrakciou, miestni s pár slovami angličtiny chodili zisťovať, či mi netreba pomôcť, veľmi rýchlo mi podávali nádoby a chceli sa mi miešať aj do receptu - nedala som sa. Konečne bola večera, ktorú nikto neofrflal :) Ale tak dá sa na palacinky s nutelou a ovocím povedať niečo iné, ako mňam? A následne - veď to zajtra vyplávame :) 

Za spomienku stojí aj naša posledná cesta z Unawatuny do Negomba, kde sme na pár hodín mali zajednané posledné ubytovanie pred odletom. Armani, kamoš majiteľa posledného penziónu zrejme len nedávno dostal vodičák a prvýkrát vyrazil na väčšiu cestu. Chvalabohu, že mám dar všade zaspať. Ale keď sa uprostred cesty zobudíte na to, že auto stojí a vedľa neho leží na zemi motorkárka, prvé, čo vám napadne je, že Armani ju zrazil. A nečudujete sa, ani trošičku. Našťastie spadla sama, vraj, údajne. 

Na letisko vám budú odporúčať prísť aspoň 3 hodiny skôr, je to zbytočné, prišli sme dve hodiny a aj tak sme mali ešte kopec času. Najdlhšie trvala kontrola na imigračnom, následne už šlo všetko hladko. Lietadlo nevyrazilo načas, čo sme ani nečakali, hodinové meškanie je úplne v poriadku. A kam sme leteli ďalej? Do Dubaja. Sľúbila som vám aj popis tohto moderného mrakodrapového mesta v púšti a čoskoro vám ho prinesiem ako tretiu časť zo série tejto letnej dovolenky. 

Ak túžite vidieť Indiu ale bojíte sa ísť priamo do nej, choďte na Srí Lanku. Krásny a očarujúci ostrov, na ktorom vás donútia zastaviť sa či chcete alebo nechcete. Rozprávajte sa s miestnymi, dajte im z vašej pálenky a nechajte si poradiť kam ísť a čo spraviť. Ale s rozumom. Akonáhle vidíte, že ide len o kšeft, s kľudom angličana odmietnite. Budú sa na vás mierne odúvať, ale nakoniec ich to prejde. A nebuďte prekvapení, ak po niekoľkých dňoch milého úsmevu pri platení príde zamračená tvár, sú proste takí. Nečudujte sa ani špine a odpadkom, ktoré radi vyhadzujú len tak okolo seba. Ešte neprišli na to, čo v skutočnosti majú a ako si to treba chrániť. Ale na to neprišli ešte ani mnohí z nás, supervyspelých Európanov.

Moja mama mi vždy hovorieva, že ak chcem ľudí spoznať, mám ich zobrať na cesty. Je to neskutočná pravda. Pod tlakom nového prostredia a vlastných túžob a potrieb, ktoré sú iné ako potreby ostatných spolucestovateľov, sa vám každý prejaví. Cesty mi priniesli veľa známostí i skvelých kamarátstiev, dokonca i jedno manželstvo uzatvorené v púšti v Jordánsku :D Aj dovolenka na Srí Lanke mi priblížila viac mojich kamarátov a okruh ľudí, s ktorými ak by mi bolo dopriate tráviť čo najviac času, bola by som šťastná, sa rozšíril o ďalšieho človeka. Asi aj o tomto bude ten srílandský budhizmus. 

Srí Lanka mojimi očami - časť 1

Od Negomba po Kandy

Kúpiť si letenku rok dopredu? A prečo nie, hlavne, ak máte odlet priamo z Bratislavy a cena vychádza neuveriteľných 330 Eur so všetkými poplatkami. Pre niekoho dlhodobé plánovanie, pre mňa spontánne rozhodnutie vyraziť na ostrov, ktorý som už dávno chcela navštíviť. A tak sme si zakúpili na jar 2016 letenku na 28.1.2017 na miesto, ktoré tiež označujú za naprijateľnejšiu Indiu. Priznám sa, že do dňa odletu som poriadne ani nevedela kedy vlastne letíme. Ráno som sa ešte zobudila v Považskej Bystrici, kam som deň predtým pracovne šla na otočku, nezbalená, nepripravená. Ale čo je to zbaliť sa na 11 dní? hračka. Pár vecí nahádzaných do ruksaku s konečnou váhou okolo 6kg a môžeme vyraziť. Najväčšou hrozbou mi bolo v zime zohnať plávky, áno, pozerali na mňa ako na blázna, keď som medzi zimnými vetrovkami hľadala letný tovar :) 

Uber z Petržalky na letisko ma vyšiel okolo 5-6 Eur, príjemná cena. Nastupujeme do lietadla so spoločnosťou Fly Dubai a vyrážame. Po toľkých cestách som na lietadlo aklimatizovaná, s dobrou hudbou zaspávam takmer okamžite, jedinú prestávku si dávam na jedlo, ktoré táto spoločnosť zadarmo ponúka len na ceste Bratislava - Dubaj, takže mi tých 5,5 hodiny letu do Dubaja prešlo veľmi rýchlo. Kamoška to mala horšie, spoliehala sa, že pokecáme, no veľmi som ju nezabavila, maximálne tak chrapotom, o ktorom neviem :D :) 

Hodinový prestup v Dubaji bol úplne v poriadku, ešte sme mali čas aj vysedávať na gate a listovať, čo nové na facebooku, instagrame a spol. Vzlietame do výšin a po cca 4,5 hodine pristávame na letisku v Negombe. Pociťujeme prvé slnečné lúče, ráno ako stvorené na nové dobrodružstvá. Kamoška je blondýnka, takže o pozornosť máme postarané (vďaka za moje hnedé háro, ktoré mi tak dokonale ladí s hnedými očami :D ). Akonáhle sa stretávame s kamarátmi, ktorí prileteli deň pred nami, záujem mierne opadá. Predsa len, už nie sme dve samé dievčiny, mužská spoločnosť vzbudzuje rešpekt a ponúkači prenájmu áut nám dávajú nachvíľu pokoj. Pre tunajších bolo celkom nepochopiteľné, ako to, že nie sme dva páry ale len štyria kamaráti. O to zábavnejšie bolo pozorovať ich tváre, keď sme si delili izby čisto dievčenské a chalanské. Trošku miestni nechápali, čo to má znamenať :D

Srí Lanka nie je turisticky veľmi premakaný ostrov. Nie je to tak dávno, čo tu vyčínala občianska vojna a krajinu devastovalo tsunami. Takže nečakajte žiadne Miami, ale divočinu. Paulínka je v siedmom nebi :) Domáci ešte úplne nevedia, čo ponúknuť a chcú si na vás čo najviac zarobiť, takže treba byť neoblomný a zjednávať. Chcete väčšie auto? Trvajte si na svojom a dostanete ho, oni to už nejak zariadia. Tak sme si aj my počkali. Keď vám povedia, že niečo bude trvať 5 minút - počítajte tak s hodinkou. Ani čas im tu nie je veľmi vlastný. Čo ma priviedlo k myšlienke, že možno sú múdrejší ako my, čo sa stále niekam ponáhľame a stresujeme. 

Nášmu šoférovi som dala meno Karol, postupne z neho však bol Arašid, čiže Arašid Karol. Z očí mu nič dobré nepozeralo a zrejme veril, že si na nás dobre zarobí. Jeho šoférske schopnosti v rušnej premávke bez pravidiel boli však viac ako dobré. Všetko trvalo pri jeho jazde podstatne kratšie, v cene prenájmu auta so šoférom sme tak mali aj jazdu ako v zábavnom parku.  

Prvou zastávkou bola dedina Habarana, ktorú sme strategicky zvolili ako miesto, z ktorého navštívime safari, Lion rock a Polonnaruwu. Cestu do Habarany lemujú dedinky a stánky s ovocím a kokosovými plackami. Všade na ceste panuje trúbenie áut a tuk - tukov, sem tam sa prejde okolo vás krava alebo pokukujú opice. 

Ešte sme len prileteli a už sa chystáme na jazdu za slonmi. Slony ma vždy neuveriteľne fascinovali a veľmi som ich chcela vidieť v ich prirodzenom prostredí. Za zapožičanie jeepu a vstup do národného parku sme spolu zaplatili štyria okolo 90 Eur. Okolo Habarany je niekoľko parkov, kvôli predchádzajúcim dažďom náš sprievodca vybral park Kaudulla. Už cestou tam sme pri ceste videli prvé slony. Pri veľkom jazere, ku ktorému nás v otvorenom džípe priviezol šofér Indžoi, sa pásli byvoly, rôzne vtáky a dve stáda slonov. 

Boli krásne, kľudné, s tými pokojnými očami a príjemným zjavom, presne, ako som si ich predstavovala. Ďalší splnený sen. Tak málo (a pritom tak veľa, hneď niekoľko ton) stačí človeku, aby ho pohltil neskutočný pocit šťastia a zalial ako horúčka pri chrípke. Neuveriteľné, ako v jeden deň sa hráte so psami na záhrade a na druhý už pozorujete slony v džungli v Ázii nie tak ďaleko od rovníka. 

Vodič nášho džípu Indžoi, náš domáci, inak pánko s vekom okolo 50 rokov vyzerajúc tak najmenej na 70, Karol a my štyria sme si spravili zábavný večer na ubytku. Výmenou domáceho alkoholu za miestny sa nám podarilo srílančanov schopne opiť. Priznám sa, že som nečakala, že budú mať taký ťah, naivne som si myslela, že títo ázijčania veľmi alkoholu neholdujú. No opak je pravdou. Keď sme videli domáceho po pár poldecákoch slivovice a žiadali raňajky na skoro ráno bolo nám vopred jasné, že sa ich asi nedočkáme. Padlo rozhodnutie vyraziť okolo 6:30 na výstup na Lion Rock. Na tejto dovolenke sme radi vstávali veľmi skoro, vcelku sa mi to zapáčilo a asi to budem aplikovať i doma :) 

Ten večer s domácimi bol celkom zábavný, komunikovať s nimi sa oplatilo a dozvedeli sme sa čo to o ostrove, ale aj o ľuďoch. Sú to vydriduchovia a chcú z vás vytiahnuť každé euro. Pre nich ste pracháči, ktorí prišli míňať nekonečne veľa peňazí do ich kraja. Takže im neverte ani nos medzi očami. Domáci sa nám dvakrát aj rozplakal, hovoril, ako mu chýba rodina, ktorá žije v Colombe. Prezentoval sa ako veľmi chudobný, pričom jeho žena je bohatá sudkyňa (s tou by som si asi rozumela :) ) A popritom nám vypili našu hrušku tak rýchlo, že by ste nestihli povedať ani švec. Opojený slovenským alkoholom domáci nasľuboval super večeru na druhý deň, ktorú pripraví zadarmo špeciálne pre nás a vraj nám bude hrozne chutiť. Mal nám ju pripraviť už v ten večer, ale žiaľ, nevydalo. Preto nás opitý Karol odviezol do príjemnej reštaurácie hodnotenej aj na tripadvisore, kde sme si vcelku dosť pochutili. S kamarátom, nazvime ho Big John, sme si dali misu pre dvoch. Ryby, kuracie mäso, veľké krevety, ryža, tri dievčatá by sa z toho najedli úplne bez problémov. Kamoška, nazvime ju Ema, si dala hranolky za asi 700 rupií, čo je v prepočte okolo 4,4 Eura. Takže dá sa tu zohnať aj jedlo pre tých, ktorí nie sú nastavení na miestnu kuchyňu. Čo nie je, našťastie, môj prípad.  Podľa mojej teórie totiž treba svet ochutnať so všetkým, čo k nemu patrí. 

Ráno buchotom budíme Karola, ktorý po preflámovanom večeri trochu zaspal a vyrážame na výstup do Sigiriye na Lion Rock. Vstupné do tohto areálu vychádza cca 28 Eur na osobu. Je naozaj lepšie ísť tam hneď ráno, vyhnete sa tak zástupom turistov a páliacemu slnku. Cestou nahor vás čakajú rebríky a zvedavé opice. Nejde vôbec o náročnú trasu, takže aj nešportovci to zvládnu ľavou zadnou. Pre ten výhľad sa to naozaj oplatí. Sigiriya je archeologické nálezisko, ktorého jadro tvoria pozostatky paláca z cca 5. storočia. Cestou k Lion rocku si môžete všimnúť pozostatky rozsiahlych záhrad. V každom prípade odporúčam toto miesto navštíviť. Ide pritom o krátky výlet, za dve hodinky aj s pózovaním na kopci sme vyšli hore i dolu očakávajúc pripravované raňajky na ubytku. 

Po raňajkách sa traja z nás, Big John, Matej a ja rozhodli podniknúť výlet na blízke jazero, ktorý spočíval v jazde na tuk - tuku, na voze s kravami a na plťke po jazere. 

Priviezli nás k tradičnému domcu, kde babička pripravovala typické kokosové placky s omáčkou. Ukázali nám celý postup prípravy, ponúkli nás čajom, ktorý chutil ako voda z vifonky, ako dezert sa servírovali banány. Inak zaujímavé, že miestni nás mali za úplných neznalcov. Na banány na banánovníku nás upozorňovali spôsobom, ako keby sme ich videli prvýkrát v živote. Babička nám ešte predviedla, ako sa z palmy pletie strecha na domec. 

Kamoška Ema zatiaľ zostala na ubytku sama, vykecávala s domácim, ktorý s jeho lámanou angličtinou a výzorom zničeného 70tnika však prekypoval sebavedomým. Chcel by za ženu Európanku, i keď pre jeho záujem o Mateja sme usúdili, že by bral aj Európana.

Poobede sme vyrazili do Polonnaruwy. Keď sa vás niekto trefne spýta "A na čo sme tu?" ako náš kamarát, budete mu môcť rýchlo odpovedať - pre pamiatky. Ide o archeologické centrum viacerých domov a chrámov, ktoré sú od seba vzdialené desiatky metrov. V 12.stom storočí tu boli postavené mnohé paláci, sochy Budhov a rozsiahle záhrady. V okolí mesta boli vybudované rozsiahle priehrady a umelé jazerá, ktoré umožňovali zásobovať mesto a polia vodou, čím sa prispievalo k rastu celého kráľovstva. Až 250 rokov bola Polonnaruwa hlavným mestom Cejlonu. Jej lokalizácia však nebola dostačujúca a postupne ju všetci vrátane kráľovského dvora opustili až do mesta Kandy. Polonnaruwa postupne zarastala džungľou a zaspávala v zabudnutí. Jej znovuobjavenie nebolo realizované tak dávno a do zoznamu svetového dedičstva UNESCO bola zapísaná až v roku 1982. 

Máte niekoľko možností, ako Polonnaruwu prejsť, pešo, čo vám v horku zaberie aj pol dňa, na bicykli, ktorý si tu môžete požičať, alebo vás povozí váš šofér, teda náš Karol. Dievčatá, oblečte si plecia a nohy zahaľujúci odev, inak vás na niektoré pamiatky nepustia. Chalani v krátkych šortkách však nemali problém. Na moju poznámku, že toto je diskriminácia, sa strhlo dlhé vysvetľovanie o náboženstve, ktoré by mohlo skončiť aj svetovým konfliktom. Našťastie sa pánko nakoniec len s poukazom, že som zabávač pousmial. Keby potom videl môj super chrámový outfit, neskončil by len s úsmevom. Ale tak skromne zbalená Paulínka vždy niečo vymyslí :) 

Na tomto mieste sa nachádzajú aj známe do kameňa vytesané sochy Budhu. K nim sa opäť dostanete len zahalení a bosí, pričom dlhý odev je potrebné mať až od pásky. Pred ňou by ste kľudne mohli tancovať aj nahí v čižmách. Paradox alebo páska oddeľujúca dva svety. 

Za dva dni sme toho prežili toľko, ako iní za týždeň. A to deň ešte nekončí, predsa nás čaká super večera od nášho domáceho Kučinu. S večerou sme mu mali my, baby, pomáhať. Keďže mi to nebolo veľmi príjemné, zavolala som aj chlapcov, tí sa však radšej obšmŕdali okolo chladničky, v ktorej boli zbytky alkoholu. Vidieť jeho kuchyňu bol zážitok sám o sebe. Hygienici by sa tu vyriadili. A keďže začínal byť nejak tak obímajúci, čo nám ale vôbec nebolo príjemné, človek s ním nechcel zostávať v jednej miestnosti sám. Ema si vyslúžila objatie, ja som dostala objatie a držanie za ruku, ale vyhral to Matej, keď ho Kučina počastoval bozkom na ruku. Bol proste jeho favorit :) Večera bola strašná, mäso si domáci odložil pre seba a nám naservíroval kosti na kari, nejakú zeleninu a ryžu. Nakoniec ani to jeho, že to bude pre nás zadarmo tak zadarmo nebolo a za toto nepohostenie si vypýtal asi 4000 rupií. Zaplatili sme mu myslím 2000 a aj to sme mali pocit, že je priveľa. Ako hovorí moja mama, pri peniazoch sa každý prejaví. 

Na druhé ráno sme už k raňajkám nedostali ani taniere, ani ku káve mlieko, len pár toustov, slané maslo, omeletu a džem, ktorý sa mi zdal niečím podozrivým páchnúci, takže som zostala pri toustoch s maslom a omelete. Po tejto dovolenke tousty ani vajíčka tak skoro do seba nedám. Aspoň sme sa do toho tepla neprejedli a mohli vyraziť na cestu do Kandy, ktorá bola našou ďalšou zastávkou. Po tejto ceste sme však urobili ďalšie tri, pričom dve nám spravil náš šofér Karol. Je bežné, že šoféri majú svoje miesta, kde ak dovezú turistov, dostanú nejakú prémiu z ich nákupu, takže sa nenechajte oklamať a kľudne vynechajte fabriku s korením, pretože korenie nakúpite v malých obchodoch za oveľa lepšie ceny. Rovnako tak škoricu či vanilku. Big John a Ema nevynechali ani návštevu predajne so šperkami s výkladom o kameňoch (s Maťom sme radšej zvolili debatu v aute o nehnuteľnostiach, obom by sa nám páčilo mať vlastný domček a obaja vieme, že príde ten deň, keď sa nám to podarí :D ), no nakoniec vytiahli aj nás dvoch, aby sme Big Johnovi pomohli s výberom šutrov do náušníc pre jeho mamu. V tejto predajni na rozdiel od doterajších srílančanov pracovali pekní ľudia so zdravými zubami. Tí, ktorých sme stretávali doteraz pôsobili vidiecky, niekoľko zubov im vždy chýbalo, takže úsmev mali zábavný a nejak z nich nešla ani distingvovanosť ani uhladenosť. 

Nakoniec sme dorazili do Dambuly, kde sme si po výšľape pozreli budhov v tunajších jaskyniach. Tieto jaskyne sú veľmi teplé a dusné. Čo je však zaujímavé, kým nás zavalil oblak potu, domáci boli suchí bez náznaku potenia. Opäť ide o miesto, kde dievčatá musia byť zahalené, takže sa predom oblečte, nebude sa vám chcieť ísť späť dolu po dlhšie veci. Cestou naspäť sa nám o zábavu postarali opice. Pri chodníku babičky predávali nakrájané mango, ktoré tu chutí úplne inak ako to, na ktoré sme zvyknutí na Slovensku. Avšak pozor, treba ho jesť rýchlo a v stoji. Chôdza sa neodporúča, lebo skončíte s útokom opíc z korún stromu ako náš kamarát. Tento zážitok nemožno ani opísať slovami a dúfam, že to niekto natočil a hodil na youtube. V skratke, kým si Matej vkladal do úst kúsok manga, pripravená opica šikovne zoskočila zo stromu a vychmatla mu ovocie z rúk, čo následne sprevádzal mierne piskľavý výkrik (Matejov, nie opice) a odhodenie krabičky s ostatkom manga a náš ohromujúci smiech. Babička mu dala druhú dávku ovocia, ktorú do seba napráskal vesmírnou rýchlosťou, kým na zemi sa už na útok pripravoval ďalší opičiak. Toho však goralským tanečným krokom odplašoval inak v súkromnom živote cimbalista Big John. Ema stihla jednu opicu aj nakopnúť, tvrdila, že omylom, ale v tejto situácii ťažko povedať :) Kto ma poznáte si viete predstaviť, že pre mňa toto divadielko predstavovalo skvelú komédiu, na ktorej som sa nemohla prestať smiať. Veď smiech je zdravý :) 

Ale deň ani zďaleka nekončí, čaká nás cesta do Kandy. Môžete hádať, kto spal takmer celý čas? Áno, ja. Ale zistila som, že v tomto mám super parťáka, Matej to zvládal takmer na mojej úrovni. Je super vedieť, že máte s ľudmi veľa spoločného :) 

Kandy je väčšie mesto, v ktorom po všetkých doterajších dedinkách prvýkrát pociťujeme pravé vône Indie. Po prechádzke mestom, kým sme hľadali vlakovú stanicu sme sa zastavili na tržnici. Nebola

pre ľahké žalúdky, vône rýb a skazenej zeleniny predstavujú tie kombinácie, pri ktorých pravidlo, ktoré poznám z krimi seriálov - že treba dýchať ústami, naberá úplne nové čaro. Zjednávame, už sme tu predsa len niekoľko dní, zistili sme, ako čo chodí a nenecháme sa len tak okradnúť. Pozorujeme, koľko za tovar platia miestni a s argumentom, že pre nich bola cena nižšia operujeme v každom stánku. Chceme sa dostať k ananásu. Tie majú na Srí Lanke neskutočne dobré, jedla by som ich od rána do večera. Ananás a banány nás nie raz zachránili. Podarilo sa. Big John síce nie je dobrý zjednávač, Ema ide tvrdo po cene. S Matejom však máme väčšiu misiu - sme hladní a tak sa snažíme dostať zvyšok od nakupovania korenia k ceste hľadania reštaurácie, kde sa poriadne najeme. Čo budeme celkom misia, lebo Ema neje skoro nič tunajšie, vlastne okrem ovocia nič tunajšie a aj z bežných jedál jej robí problém zjesť väčšinu. Ale my máme šťastie, narazili sme na hamburgre :) Jedlo za cca 4-5 Eur a porcia, z ktorej sa naje aj riadny chlap. Záchrana pre vyberavého Európana. Po burgrovom šialenstve prichádza ďalšia misia, chceme pivo. Takže hľadáme liquor store alebo inak wine shop. A zjednávame. Prešli sme dva a ich cena sa nám ani zďaleka nepozdávala. Ponúkli nám fľašku za 500 rupií, čo je nemiestne veľa. Zato náhodný miestny nás zobral do nejakej tmavej bočnej uličky, cestou tam sme už premýšľali, ktoré orgány nám idú vziať a tu konečne Lion beer vyšiel menej ako 300 rupií, t.j. 0,75l piva stálo 1,75 Eura. Lion je inak vskutku dobré pivo, nie tak horké a lahodné. 

Chceli sme si na ubytovanie zobrať ťuk ťuk, ale šofér nabehol s takou cenou, že sme sa radšej prešli pešo. O to viac sme si potom zaslúžili to pivečko. Zajtra ráno skoro vstávame, ideme totiž na vlak... 

A aká bola naša cesta vlakom za čajovými plantážami, ako Big John zvládol výstup na Adam´s Peak alebo či bola Ema spokojná na tunajších plážach sa dočítate v pokračovaní, ktoré príde čoskoro :) A ako bonus dostanete aj príspevok - deň v Dubaji, prečo sa neoplatí tu byť viac... ;)