Izrael a Jordánsko - pamiatky a príroda v jednom

IZRAEL

Každý rok som stavaná pred pre mňa stresujúcu otázku – ako budem tráviť Silvestra. Taká dobrá chata s partiou nikdy nie je zlá a aj príjemný večer na nejakej bytovej žúrke môže naplniť očakávania skvelej zábavy, avšak ak mám možnosť stráviť ho špeciálne, určite neodolám. Preto keď mi zavolal v septembri kamarát s otázkou, či by som nešla do Izraela, ani sekundu som neváhala. I keď pravdou zostáva, že pri predstave akéhokoľvek tripu, pokiaľ môj rozpočet je znesiteľný, nezvyknem váhať a rozhodujem sa v priebehu krátkeho okamihu. Nápad vstúpiť do nového roku v Izraeli ma naozaj potešil, už predtým som pokukovala po letenkách z Bratislavy. Tak, ako sa mi už stalo pravidlom, že keď si poviem, že najbližšieho pol roka si nekúpim žiadnu letenku a budem pekne sedieť doma, v horizonte dvoch týždňoch od tohto závažného rozhodnutia príde iné, spontánne a plány na nový výlet sú na svete, tak začínam pozorovať, že keď merčím po nejakej destinácii, v priebehu pár mesiacov nejakou záhadnou náhodou sa stávam vlastníkom potrebnej letenky.

Izrael na mňa pôsobil veľmi mysticky predovšetkým pre stret viacerých kultúr a náboženstiev tzv. pod jednou strechou, jeruzalemskou. Napriek všetkým možným nepokojom, ktoré túto krajinu ovládajú, je podľa mňa súčasne i symbolom tolerancie. Áno, v podtexte atentátov a celkového politického zázemia sa takéto konštatovanie môže javiť absurdné, ale prejdite sa ulicami Jeruzalema. Rôzne kultúry tu žijú v susedstve vzájomne rešpektujúc svoje odlišnosti. A ak k tomuto pridáte fascinujúcu prírodu a návštevu jedného z divov sveta – Petru, máte zaručený úchvatný zážitok, na ktorý budete veľmi dlho spomínať.

Z Bratislavy Ryanair odlieta o siedmej ráno. Doobeda prilietame do Ovdy, letiska menšieho než aké máme v Poprade, obkolepeného len a len púšťou, kde sa začíname zoznamovať s byrokraciou, na akú už nie sme zvyknutí ani na Slovensku. Jedného z členov našej výpravy si ponechávajú na letisku, v jeho pase totiž dominuje iránska pečiatka. Kým chlapec niekoľko hodín čaká, čo s ním bude a iní turisti nás uisťujú, že ho určite prvým lietadlom vrátia naspäť na Slovensko, my sa autobusom poberáme cez púšť do mesta Eilat, aby sme si požičali auto, kúpili niečo pod zub a dúfajúc, že na letisku zapôsobí kamarátov šarm, sa po neho vraciame. Pustili ho a tak môžeme vyraziť na niekoľko hodinovú cestu do Tel Avivu.

Tel Aviv je miestom nášho ubytovania a silvestrovania. Keďže nechceme navštíviť Jeruzalem práve na Silvestra, ktorý padol na sobotu, poberáme sa na výlet hneď na druhý deň. Úzke uličky starého mesta ukazujú, v akej štvrti sa práve nachádzame. Od vstupnej Jaffskej brány sa tiahnu stánky obchodníkov, ktorí využívajú obľubu turistov prejsť tzv. Via Dolorosa alebo inak krížovu cestu. Vybrali sme sa najskôr do Baziliky Božieho hrobu, ktorá by inak mala byť posledným miestom na Vii Dolorosa. Turizmus jej z posvätnosti mierne uberá, napriek tomu tu panuje určité, v hluku informácií z rôznych bedekerov, šarmantné ticho.

Nasleduje cesta smerom späť k miestu, kde mal Ježiš prevziať kríž. Tesné uličky lemujú obchody so suvenírmi, korením, ružencami, keramikou a stánky s miestnym jedlom a pitivom, okolo ktorých to väčšinou záhadne páchlo. Zrazu sa ulice vyprázdnia a stánky zostávajú bez predavačov. Je čas na motlitbu. Ocitáme sa v moslimskej časti a z menšej vzdialenosti môžeme pozorovať to ich typické „klaňanie“, ktoré realizujú pri rituály modlenia. Bol to fascinujúci pohľad no stalo sa, čo sme nečakali. Po skončení modlitieb sa ulice zaplnia natoľko, že v nich neviete prejsť inak len spolu s davom. Mužským davom. S postupujúcim putovaním sa zvyšuje aj náš hlad a tak veríme, že nájdeme správne miesto na konzumáciu miestnych špecialít. Objednávame si mix pre piatich, kde dostávame od zeleniny, humusu, kuracieho kebabu cez teľacie mäso úplne všetko.

Staré mesto však vyžaduje vidieť oveľa viac, ako len jeho jednu časť. Nezabúdajme na Chrámovú horu, Múr nárekov či susediacu Horu Sion. Keďže je piatok, na Chrámovú horu sa nedostaneme, je určená na modlitby moslimov. Prichádzame preto aspoň k Múru nárekov, aby sme v duchu vyslovili naše prosby. Asi je ale účinnejšie prosbu napísať na papier a vložiť do stien múra, nakoľko tá moja sa hneď po návrate na Slovensko ukázala ako nesplnená. I keď kto vie, možno len na jej splnenie ešte nenastal správny čas :) .

Hora Sion nie je vrch, ako by ste si mohli predstavovať. Je priestranstvom vedľa arménskej časti Jeruzalema, kde nájdete údajné miesto Poslednej večere. Uprostred Hory Sion je Kostol a kláštor zosnutia Panny Márie. Na jeho mieste podľa tradície zomrela. 

Na Chrámovú horu sa nám podarilo vyjsť o dva dni neskôr, v nedeľu a len tak tak sme stihli otváracie hodiny, pretože poobede o druhej už ľudí vyháňali preč. A keďže bol Nový rok, po náročnom Silvestri v Tel Avive sme vstávali dosť neskoro. Skalný dóm pritom pre mňa predstavoval úchvatný zjav farieb, z ktorého na prvý pohľad sršala pozitívna mystická energia. Zlatá strecha povznášajúca sa nad celý Jeruzalem zahaľuje steny dómu z modrej mozaiky, pri ktorých si posedávajú a oddychujú moslimské ženy.

Okrem Jeruzalema ma v Izraeli očarilo Mŕtve more. Toto neuveriteľne slané a neustále sa zmenšujúce jazero skutočne nadnáša, takže si v ňom veľmi nezaplávate, ale môžete napr. na jeho hladine sedieť. A chutí, ako keby ste do pohára s vodou dali 10 lyžíc soli. Na posilvestrovský žalúdok to nebol práve najlepší nápad... Koniec koncov, je to samá soľ. Pod nohami nemáte biely piesok, ako by sa niekto mohol mylne nazdávať, ale soľ. Malo by tak mať liečivé účinky napr. na kožu a dýchacie cesty. Okrem toho malo aj 2. januára na naše prekvapenie príjemnú teplotu. Soľné pobrežie ako z rozprávky Soľ nad zlato predčilo všetky moje očakávania a na tento prírodný úkaz budem veľmi dlho spomínať. Okrem toho je Mŕtve more najnižšie položeným na svete. Asi sa sem ešte niekedy vrátim :) .

Okrem Jeruzalema a Mŕtveho mora sme navštívili aj Tel Aviv. Nevystihli sme práve najlepšie počasie, ale aj v daždi bolo vidieť, že tunajšie pláže sú stvorené pre milovníkov vegetenia, okrem chvíľ ako v našom prípade, kedy vo vode na vlnách tancovali len surferi a všade boli rozvešané čierne vlajky. Na pláži, opäť hladní, sme sa rozhodli ochutnať shawarmu. Museli sme si prsty oblizovať, taká to bola mňamka. Inak je Tel Aviv poriadne drahé miesto a návšteva miestneho baru každého vyšla na desiatky Eur. Zlaté dobré Slovensko.

JORDÁNSKO

Ak by ste šli do Jordánska už len preto, aby ste videli Petru, neľutovali by ste. Táto krajina však ponúka oveľa oveľa viac. Z Eilatu prejdete cez hraničný prechod. Na Izraelskej strane Vás budú presviedčať, že na vstup do Jordánska musíte zaplatiť poplatok. Pokiaľ ste si však kúpili Jordan pas, máte víza a všetky poplatky už uhradené. Ide len o taktiku, aby ste si peniaze vymenili už tu. Prejsť cez hranice bude chvíľku trvať, avšak nie je to žiadna katastrofa. Za hranicami už čakajú taxikári, aby vás previezli do asi 5km vzdialeného prímorského mesta Agaba. Cesta s jordánskym taxikárom bola poriadnym zážitkom pre naše žalúdky. Síce maximálna povolená rýchlosť bola okolo 50km/hod, ručička na tachometri sa pomaly blížila ku 140km/hod. 

stany v púšti

Ste slovenskí turisti, takže potrebujete základnú informáciu, v púšti ani Petre nezoženiete normálny alkohol, maximálne predražené víno v reštauráciách. Pili sme ho ako luxusné francúzske šampanské, keďže k inému sme sa nedostali, ale tak nejak si predstavujem, že chutí krabicové víno. Čiže na cestu po Jordánsku potrebujete zásoby, nakúpte si potraviny aj alkohol v Agabe. 

Foto Ondrej Volko

Po požičaní auta sme sa vybrali smer Wadi rum na noc v púšti. Stan v púštnom stanovom mestečku je vlastne veľká obytná miestnosť s niekoľkými posteľami, sprchou a toaletou. Okrem toho je v ponuke riadna zima, na autách bola ráno námraza. Spacák však nepotrebujete, hrubé prikrývky vás dostatočne zahrejú. Miestny nás vzal na nočný výlet do púšte tak, aby nám vo výhľade na hviezdy nebránili žiadne svetlá. Oceán hviezd, kde mesiac pôsobí ako silná pouličná lampa vás budú fascinovať na dostatočne dlhú dobu. Zostanete stáť uprostred ničoho s otvorenými ústami a vykrútenými hlavami a hovoriť si, že takýto pohľad ste nemali ani v noci na Chopku. Na spestrenie sme dostali aj výklad našej budúcnosti, i keď radšej sme si nechali povedať len veľmi všeobecný popis. 

Pokračujeme žúrkou v spoločnom stane so všetkými ubytovanými i domácimi v rytmoch miestnej muzičky. Páni mali slobodný pohyb kam sa im len zachcelo, avšak nás dievčatá veľmi zo stanu pustiť nechceli :) . Ráno sme ochutnali tunajšie raňajky, v ktorých nemohol chýbať humus a arabský chlieb a vybrali sa hiluxom opäť do púšte. Zážitkom bola nie len samotná púšť, ale i cesta, ktorá nás poriadne vytriasla i vyfúkala. 

Sík

Nasleduje jeden zo siedmych divov sveta - Petra. Ide o skalné mesto na západe Jordánska založené okolo 3. storočia pred Kristom. V tom období tu žili Nabatejovci a Petra bola hlavným mestom ich kráľovstva. Toto skalné údolie leží na mieste, kde viedla obchodná cesta s korením do Južnej Ázie, takže mala veľmi dobrú strategickú polohu. Je zaujímavá tým, že všetky stavby sú tu vytesané do pieskovca. V 6.stom storočí ju postihlo silné zemetrasenie a zostala opustená. Znovuobjavil ju švajčiarsky bádateľ Johann Ludwig Burckhardt, ktorý cestoval zo Sýrie do Egypta prezlečený za Araba. V súčasnosti je turistickou atrakciou, ktorá fascinuje svojou veľkosťou a zachovanosťou. 

Na návštevu Petry si vyhraďte celý deň. Je veľmi rozsiahla a najkrajšie budovy, ako tzv. pokladnica a kláštor sa nachádzajú na dvoch opačných koncoch. Ku kláštoru vedie zopár schodov, ale nezľaknite sa, dajú sa zvládnuť :) Pre lenivších existuje možnosť vziať si tunajšie "taxi", somára, ktorý je vraj klimatizovaný :D Veľmi zaujímavým je hneď po vstupe viac ako kilometer sa plaziaci kaňon zvaný Sík. Raj pre oči i fotografov. 

Kláštor 

Krásy Južnej Ameriky - Patagónia

Jedného krásneho dňa som dala známemu k nejakému sviatku knihu o najlepších trekoch sveta. Bola som nadšená z každého jedného, ktorý tam bol uvedený, avšak najviac mi k srdcu prirástla Patagónia. Neviem, či šlo o pocit nedostupnosti, vzhľadom na cenu leteniek do tejto oblasti a nevedomosti o ľuďoch, ktorí by takýmto očarením krásou nespútanej prírody oplývali tiež, alebo samotným priam magickým čarom a úchvatnosťou, ktorou táto časť Zeme dýcha, no zamilovala som sa. Vznikol tak sen o návšteve dokonalého miesta. Ako človek, ktorý sa riadi pravidlom, že nič a nikto nie je dokonalý som vyslovila pre mňa dovtedy asi neexistujúcu premisu - dokonalosť existuje. 

Tak, ako v tom momente, kedy som len prezerala obrázky a fascinovane hľadela na mapu Zeme, kde sa moje vysnívané miesto nachádza, mi prišlo nerealistické, že sa mi raz podarí sem prísť a ochutnať Patagóniu naživo, tak v duchu, že všetko potrebuje ten správny čas a čo má byť to bude sa predo mnou zjavila možnosť kúpiť letenku a s partiou podarených výletníkov ísť a zažiť sen na vlastnej koži. Jednoducho, ak niečo chceme, ono sa to nakoniec predsa len splní. 

Letenka bola za výbornú cenu pod 300 Eur, čo však vyžadovalo niekoľkohodinovú cestu nočným vlakom z Viedne do Milána (cesta tam sa zdala byť znesiteľnejšia ako cesta naspäť), prečkať celý deň v Miláne a následne  absolvovať nekonečný let s dvoma prestupmi ponad Atlantik do najjužnejších kútov Južnej Ameriky. Let Miláno - Sao Paulo, Sao Paulo - Buenos Aires a Buenos Aires - El Calafate. Cestovali sme asi 2 dni a v duchu na dobré sa čaká sme sa dočkali. 

Patagónia je oblasť južnej Ameriky na hraniciach Chille a Argentíny. Ak z nej chcete vidieť čo najviac, odporúčam prejsť naozaj oba štáty. Hranice až také katastrofálne nie sú. Síce Vám vezmú sladkosti a ovocie, fľaša domácej zostala nehybne ležať na sedadle v autobuse a nik sa na ňu ani nepozrel :) Evidentne sa zdala byť menej nebezpečná ako horalky či jablko :) 

Čo by ste mali o Patagónii vedieť skôr, ako vycestujete? Pripravte sa na nekonečný údiv. Ak si začneme googliť fotky, verte mi, že neklamú. Na rozdiel od iných destinácii ak vyrieknete slová - toto je určite photoshop, také pekné to nebude, budete na mieste prekvapení, nakoľko príroda je tu ešte krajšia. Patagónia predstavuje oblasť, v ktorej nájdete najrozsiahlejšie ľadové pole v južnej pologuli mimo Antarktídy.  Vhodným obdobím na návštevu tejto krajiny je zima, t.j. keď na južnej pologuli prevláda leto. Patagónske leto síce nie je na plávky, ale obyčajné turistické oblečenie, ako keby ste šli do tatier na jeseň Vám bude úplne postačovať. 

Na vstup do krajiny nepotrebujete víza. Peniaze vyberiete v bankomatoch, ktorých tu je dosť. V čase krízy niektoré bankomaty už nemali dostatok peňazí a ani banky nimi práve neoplývali. Patagónia nie je džungľa, takže prístup na internet nájdete tak na ubytovaniach ako i v rôznych kaviarňach a reštauráciách. Ak si chcete naozaj pochutiť, dajte si steak na raňajky, obed i večeru. Ak by ma nefascinovala príroda, steaky sú ten dôvod, pre ktorý by som sa sem kľudne vrátila. V potravinách zakúpite všetko, čo potrebujete, vrátane alkoholu všetkých možných značiek. To však neplatí v národných parkoch, takže ak sa chystáte do niektorého z nich, prineste si potrebné zásoby so sebou. Síce v nich nájdete menšie obchodíky, musíte sa naozaj uskromniť a niekedy nakupovať štýlom - nádych, vstup do obchodu a výdych až pri výstupe.

Na našom tripe sme navštívili ľadovec Perito Moreno, mesto Puerto Natales, ktoré je východzím bodom pre vstup do národného parku Torres del Paine, Punta Arenas odkiaľ sme šli na výlet za tučniakmi, El Calafate odkiaľ sa dostanete k ľadovcu Perito Moreno a El Chalten, východzí bod pre turistiku na Fitz Roy a Cerro Torre. 

Perito Moreno

Ľadovec Perito Moreno je úchvatným miestom, ktoré jednoducho musíte zažiť. Predstavuje jeden z posledných ľadovcov na svete, ktorý sa i napriek globálnemu otepľovaniu zväčšuje. Z čela ľadovca sa neustále odlomujú veľké kusy, nakoľko je tento neustále v pohybe. Takže príchodiaci turisti majú zaručenú vizuálnu prírodnú show. Nakoľko nám nestačil len pohľad na ľadovec, ale chceli sme si ho vyskúšať na vlastné nohy, na loďke sa vezieme k jeho bočnej strane, obúvame si mačky a vyrážame na krátky výlet priamo po ľadovci. Na záver dostávame pohár whisky, do ktorej si podľa ľubovôle môžeme "načapovať" kus skutočného ľadovca :)

Do národného parku Torres del Paine sa presúvame niekoľko hodín autobusom, a to do mesta Puerto Natales, odkiaľ nás skoro ráno autobus dovezie priamo do národného parku. Je potrebné prejsť hranice medzi Argentínou a Chille, kde ako som už vyššie spomenula, kontrolujú všetky Vaše potraviny.

výhľad z lode

Cesta do národného parku je ku koncu veľmi zaujímavá. Okrem vyčnievajúcich vrcholkov kopcov sa po stráňach pasú lamy. Po výstupe je potrebné sa previezť loďkou cez jazero a rozhodnúť sa, kde budete kempovať.  Tunajšie kempy ponúkajú možnosť požičania si stanu. Predstava Slovákov, že určite nejaký pre nás budú mať, bola skutočne vágna a tak 7 ľudí zostáva s jedným stanom pre 3 osoby, ktorý sme si dotrepali zo Slovenska. Čiže rada pre vás, ak si chcete stan požičať na mieste, je potrebné si ho zarezervovať dopredu. Dá sa to realizovať cez internet :) 

Národný park Torres del Paine ponúka možnosti niekoľkodňových túr, pričom v jednotlivých bodoch má zriadené kempy. Turistika tu na viacerých miestach nie je veľmi náročná a zažili sme i takých odvážlivcov, ktorí namiesto batohu na chrbte za sebou ťahali kufor :) 

Vybrali sme sa úsekom zvaným Mirador Lago Skottsberg. Príjemná niekoľkohodinová prechádzka popri jazere s úžasnými výhľadmi, ktorou sme postupovali okolo kempu Italiano smerom do hôr. Tu už začalo poriadne fučať, avšak výhľad, ktorý sa ponúkal, stál aj za to chvíľkové stúpanie. Nasledoval beh naspäť do kempu, kde sme dúfali, že predsa len zostane pre nás nejaký ten stan a na naše prekvapenie - nezostal. Našťastie sme stretli američanku, ktorá cestovala sama a aspoň nám dvom slečnám našej super výpravy umožnila spať v jej stane pre 2 (zmestili sme sa a dokonca aj vyspali). Chlapcom však zostala náročnejšia úloha, zmestiť piatich do stanu pre 3 :) Nehovoriac o skvelej večery asi tonovej konzervy tuniaka, na ktorej sme si riadne "pochutnali". Odvtedy som myslím tuniaka pre istotu jesť neskúšala.. :)

Keďže sme mali veľmi zhustený program a chceli toho vidieť čo najviac, na druhý deň sme si zbalili svoje caky paky, previezli sa späť cez jazero a po krátkom výlete nastúpili na autobus do Puerto Natales dúfajúc, že stihneme autobus do Punta Arenas. Tu by som každému odporúčala na výlete do Patagónie si nechať dostatočnú časovú rezervu. Ak by sa Vám stalo to, čo nám, že lístky na autobus už neboli, aby ste nemuseli vynechať žiadne z miest, ktoré zaručene je potrebné vidieť. 

Z Punta Arenas (kde mi dali asi najväčší steak ever) si môžete zakúpiť výlet na ostrovček za tučniakmi. Privezú vás do kolónie týchto zvedavých fešákov, ktorých si môžete obzrieť naozaj zblízka. Pozor - nedotýkať sa. 

Následne sme zvolili presun do El Calafate, odkiaľ sa dopravíte autobusom do El Chaltenu. Práve El Chalten je to miesto, kde by ste čakali normálne obchody, avšak márne. Slabé zásoby nás prinútili ochutnávať rôzne tamojšie šmaky, čo do jedla i čo do pitia. A tieto zanechali svoje následky :D

Cerro Torre

Náš prvý pokus na výstup k Fitz Royovi bol márny, kvôli zlému počasiu sme sa dostali len na úsek priamo pod jazerom, ktorý predstavuje hodinový stupák. Cestou nahor sa dá poriadne zapotiť. Okrem tohto zdá sa márneho výletu sme prešli ešte inú menšiu vychádzku k blízkemu vodopádu. Príroda tu naozaj má čo ponúknuť. 

Na druhý deň síce piati členovia našej výpravy skupinu opustili a vydali sa na celodenný trip naspäť domov, dvaja šťastlivci sme mali dva dni k dobru na to, aby sme skúsili ešte raz vidieť aj Fitz Roy a prišli k Cerro Torre. Z El Chaltenu vedie na tieto miesta niekoľko ciest. Je možné tieto dve krásy spojiť aj v rámci celodenného výletu. A tak skoro ráno za slnečného počasia vyrážame najskôr k Cerro Torre. Ide o miernu prechádzku, na konci ktorej Vás čaká úchvatné a ľadové jazero Laguna Torre, nad ktorým sa pýši parádne ostrý vrch. 

Chvíľu si oddýchneme, zjeme desiatu a vyrážame ďalej v nádeji, že dnes sa nám podarí dostať až k jazeru pod Fitz Royom zvaným Laguna los Tres. A podarí. Miernou cestou kľúčiacou sa cez les, lúky, popri jazerách Laguna Capri sa začína na ľavoboku objavovať tento krásavec. Akonáhle prídete k malej chatke viete, že nasledujúca hodina bude riadny stupák. Za ním prichádza vysnívaná odmena a jeden z najkrajších pohľadov, aké sa nám v Patagónii naskytli. 

Fitz Roy a Lago los Tres

Tak toto je on - pohľad na Lago los Tres a Fitz Roy, ktorý sme si vo februári 2016 skutočne užili. V ľadovej vode si istí traja turisti skúsili aj zaplávať, bola poriadne studená a ich výkon bol sprevádzaný riadnym revom :) My menej odvážni sme si aspoň namočili nohy - stačilo nakrátko, okamžite mrzli. Lago los Tres teda môžete pozorovať úplne zblízka, prejsť sa okolo neho, sadnúť si tu na nejaký kameň a dopriať si chvíľku úplnej harmónie sami pre seba. Tiež je to jeden z najfotogenickejších kopcov, aké som kedy videla, takže i raj pre fotografov. 

Ak by som mala povedať, čo bolo v Patagónii najkrajšie, nevedela by som popísať len jedno miesto. Všetko, čo sme videli a zažili bolo úchvatné. Nakoľko i v top sezóne tu nie sú tisícky turistov, predstavuje tento kúsok sveta aj dnes miesto, kde viete poskytnúť svojej hlave naozajstný oddych.