Camino de Primitivo Santiago

Cez nohy do hlavy na 343 kilometroch

Ísť na dovolenku do Chorvátska? Kto by to dnes robil. Predsa tráviť čas pod masívnymi striebristými obrysmi Biokova zaliatymi sýtozelenými borovicovými hájmi s prenikavou vôňou a hlučným koncertom cikád nie je to, po čom túžia „praví cestovatelia“. „Pravý cestovateľ“ ide do Dubaja alebo na Maledivy. Je viac cool dať si do statusu na facebooku nejaké lukratívnejšie miesto ako všetkým známy Dubrovník či Makarskú. A viac cool znamená viac lajkov. Cestujeme, aby sme spoznávali alebo cestujeme, aby sme sa ukázali? 

Aby si čitateľ nemyslel, že som pokrytec, keďže tento rok sme sa do Chorvátska na dovolenku nevybrali, mojim dôvodom bola zvedavosť. Dovolenku v Chorvátsku som si užila viac ako 15krát, prešli sme s rodinou takmer celé pobrežie (teda s rodinou nie, keďže podľa určitej skupiny bažiacej po referende  ľudia ako ja rodinu nemajú, tak sa opravujem, s mamou a s tetou) a plánujem tu v budúcnosti objavovať ďalšie krásne miesta, chcelo to však vidieť ako žijú ľudia na inom mieste a v inom štáte. 

Vybrali sme si destináciu, ktorá síce nepatrí medzi tie cool, ale verte či neverte, že si ju budem pamätať podstatne dlhšie, pretože sa mi cez nohy vryla do hlavy.

Nápad prejsť Camino Primitivo de Santiago ma šokoval a spočiatku som nebola úplne presvedčená o tom, či je to naozaj to pravé.  Ale vidieť niečo nové a túžba zdolávať limity zvíťazili. 

Pohľad na Camino Primitivo de Santiago ako na púť veriacich je veľmi povrchný.  Aj ja som bola spočiatku skeptická, ale dnes môžem povedať, že ma príjemne prekvapilo a potešilo. Nič také ako bičovanie či neutíchajúce modlenie sme cestou nevideli. Idol smrti na camine prekryl idol života. Veselí Španieli (celkovo peregríni) po večeroch hrajú karty a pijú úžasné španielske vína, varia si perfektné jedlá, stále rozprávajú a stále sa smejú, nik sa nemračí, nik nie je smutný. Kostoly sme brali ako historické pamiatky a väčšinou sme okolo nich prešli bez bližšieho povšimnutia. Oveľa viac nás zaujala príroda, ticho a pokoj, ktoré sme si prvých 10 dní mohli naplno užívať. Nik neriešil kde sa kedy zjavil aký svätý, pretože to vôbec nebolo pointou našej dvojčlennej výpravy. Chceli sme zdolať pešo kus sveta a tým zdolať samých seba. Posunúť limity.

Celý trek začína v meste Oviedo ako inak, pri katedrále. Postupuje von z mesta a ďalej cez provinciu Asturias po lúkach, poliach, pasienkoch, cez zabudnuté a polorozpadnuté romantikou kričiace dedinky, v ktorých často už ani nik nebýva. Domáce produkty najvyššej kvality, mliečne výrobky od šťastných kravičiek, ktoré cestou stretávate v kľude sa pásť na slnkom zaliatych lúkach. Hore a dolu kľukatými cestičkami s rôznym prevýšením väčšinou cez les. Malé obchodíky, žiadne veľké super a hypermarkety, často sme boli radi, ak sme si vôbec mali kde kúpiť chlieb, syr a nejakú salámku.

Cestu označujú značky v tvare žltej mušle. Trek prechádza cez tri provincie Španielska, a to Asturias, Galicia a Coruňu. V každej privincii je značka vnímaná inak, našťastie je pod ňou miestami nakreslená šípka, aby bolo jasné, ktorým smerom sa vybrať. Veľmi pritom nemusíte rozmýšľať a tak väčšinu času trávite buď premýšľaním o zmyslu života alebo samopresviedčaním sa, že tých posledných 10km ešte dáte. 

Od prvého kroku vášho výletu sa z vás stáva peregrín, čiže pútnik. Ľudia naokolo vás zdravia oslovením Buen camino a vy si mierite do ďalšieho albuergu, čiže ubytovne určenej pre peregrínov. Neodporúčam Albergue v meste Campiello. Ani by nevadilo, že po anglicky tu nevedeli povedať ani dobrý deň, čo mimochodom všade na treku bolo úplne bežné, takže som sa podučila španielčine, ale súkromný albergue okrem vysokej ceny neponúkal nič. Služby boli katastrofálne, prístup zamestnancov ako i samotnej majiteľky dosť zlý. Ďalší albergue je o 2 km ďalej.

Základ treku je vedieť sa dobre zbaliť. Naozaj Vám stačia 3 tričká, niečo na spanie, dvojo nohavíc (krátke a dlhé), ľahký uterák, spodné prádlo v počte 3 ks, ponožky, spacák, čistiace potreby, možno bedeker  (ten sme nemali, ale my sme mali  Gonzalesa) prípadne knižka na čítanie, ak sa vám ju chce so sebou nosiť. Cestou som si nie raz hovorila, čo by som tak z ruksaku mohla vyhodiť. 

Odporúčam trekerské palice, dva druhy obuvi a veľa leukoplastov a iných pomôcok proti odtlakom. Bojovali sme s nimi približne 10 dní, predlžovali nám statočne cestu. Koleniari, nebuďte ako ja a nezabudnite si bandáž. Hodí sa aj elastický obväz, opaľovací krém, mydlo na pranie, asi tak 8 štipcov na prádlo, nádoba na vodu. 

Vstávali sme skoro, asi o piatej a o šiestej už putovali krížom krážom novým svetom. Okolo jednej, druhej poobede už slnko pieklo plnou silou a ak sme dovtedy neprišli do cieľa toho dňa a cesta nešla cez les, slnko nám pripekalo hlavičky, určite si vezmite aj šiltovku, čiapku či šatku. Pršiplášť sme potrebovali len posledný deň. I keď, ak by sme ho nemali, rozdiel by vidieť nebol, miestami to vyzeralo, že dážď zabral všetko miesto a všade okolo je len voda. Našťastie ostatné dni sme mali pekné, teplé a suché.  

Začínali sme v Oviede 16.6.2014 a do Santiaga de Compostela sme prišli doobeda 28.6.2014. Prvý deň sme prešli do albergue San Juan de Villapanada. Nachádza sa na kopci takmer 5 km za mestečkom Grado. Úsek je príjemný, mierne stúpanie, mierne klesanie, väčšinou cez les a mal by mať asi 30km. Druhý deň s nohami opuchnutými a odtlačenými sme pomalým krokom vyrazili s prvými rannými lúčmi do Salasu. Do polovice idete skôr klesajúc a, od polovice cesty mierne stúpajúc. Salas je malé mestečko, kde sme ochutnali tie najlepšie čerešne na svete. 20,2 km je síce menej ako v prvý deň, ale s odtlakmi a boľavým chrbtom sa to zdalo ako podstatne viac. 

 Tretí deň bol naozaj úžasný a čarovný. A aj najdlhší. Zo Salasu do Tinea a odtiaľ do Campiella. Cestou sme stretli pastierov kráv, bol nádherný slnečný deň, výhľad do ďaleka, príjemní a milí ľudia, jednoducho čarokrásne. V Meste Tineo je albergue hneď na začiatku. My sme ho nejak opomenuli a šli ďalej naivne si mysliac, že nás ešte len čaká. Za mestom nás čakala voľba, ísť n-kilometrov ďalej alebo sa vrátiť možno iba pár metrov späť. Verte, ale i 20km dopredu sa v tom momente videlo menej, ako čo i len krok späť. A tak sme prešli cez príjemný les ďalších 14 km. Posledný úsek po asfaltke cez pár dediniek bol pre mňa skôr o sile o vôle, ale dali sme to!

Tretí deň bol krásny, ale únavný, preto na štvrtý deň sme si dali iba veľmi krátky úsek z Campiella do Pola de Allande. Na záver tohto úseku nás čakalo klesanie, ktoré bolo pomerne dosť dlhé a moje kolená si to statočne odniesli. Z Polla de Allande do La Mesi je to síce len 22,8 km, ale čaká vás asi 600m prevýšenie a následne prudké klesanie z 1146 mnm do 915mnm a potom do 876mnm. Celý úsek mi pripomínal minuloročnú hrebeňovku Nízkych Tatier. Celkovo toto Camino do ¾ vyznievalo ako turistika v Nízkych Tatrách či Malej Fatre.  

Piaty deň bol veľmi idylický, odtlaky ustúpili, kolená mierne prestali bolieť, členok začal fungovať a z La Mesi do Castra viedla príjemná cesta cez hrádzu okolo veľkého jazera, kde sme si v reštaurácii dali najlepšie café con leche. V Grandas de Salime sa nám stala kuriózna vec. Keď sme konečne našli obchodík, oznámili nám, že je zatvorený, pretože v ten deň malo jedno dievča (nijakým spôsobom nespojené s majiteľmi či predavačmi v obchode) z malého mestečka prvé sväté prijímanie. Pred kostolom sa zbehlo kvôli tomuto dievčaťu osadenstvo mestečka ako k veľkej udalosti. Síce hovorím o mestečku, ale šlo skôr o väčšiu dedinku.  Albergue Castro bol skvelý, mladá majiteľka je milá, hovorí anglicky ba čo viac, perfektne varí.

Šiesty deň bol v znamení cesty za veternými mlynmi. Opustili sme Asturias a prešli do Galície, iné značenie trasy, iné zvyklosti. Musím uznať, že najviac sa mi páčilo v Astúrii. Vo Fonsagrade malo prvé sväté prijímanie viacero dievčat, takže väčšina reštaurácií bola rezervovaná, v nedeľu žiaden obchod nebol otvorený, ale našli sme príjemné miestečko s výbornou kuchyňou. Ubytovali sme sa v albergue za mestom v dedine Padrón. Ale vo Fonsagrade je aj úplne nový albergue, ktorí si mnohí spolupútnici veľmi pochvaľovali. Z Padrónu cesta pokračuje do Ó Cadavo. Treba nabrať síl, pretože ďalší deň prichádza dlhý 30kilometrový úsek do mesta Lugo, veľkého a špinavého. 

Z Luga je už putovanie viac o putovaní ako o prírode, narastá počet peregrínov, cesta prestáva mať prevýšenie a viac menej ide o n-kilometrov dlhú prechádzku po rovinke. Nezľaknite sa, naozaj množstvo turistov sa zmení z 30tich na niekoľko stoviek, zrazu sú tu Nemci, Francúzi, dokonca Japonci. Začínajú sa pretínať cesty camina de primitivo s ďalšími, ktoré idú napríklad z Francúzska. Ostatné dni nie je potrebné ani opisovať, počet alberguov narastá úmerne počtu peregrínov, cesta je rovinatá a nám šla už veľmi rýchlo. 

 

Camino de Primitivo je najnáročnejším, pretože jediné ide cez hory a doly. Síce prejdete za deň menej kilometrov, no viac máte čo obdivovať. Je podstatne menej prechádzané než iné trasy a tak sa môžete ocitnúť v prírode úplne sami aj na niekoľkých kilometroch. Keď prídete do cieľa, mesta Santiago de Compostela, máte dva pocity, prvý – super, zvládli sme 343 km cez hory po vlastných nohách a druhý, že je koniec putovaniu a žiadne ďalšie kilometre neprídu. Čo síce teší vaše nohy a chrbát, ale hlava by si kľudne aspoň ďalších 100km ešte dala. 

Všetkým, ktorí nepotrebujú cestovať aby sa ukazovali ale cestovať, aby žili Camino de Primitivo odporúčam. Každý krok sa vám vryje do spomienok a film dovolenky sa vám bude ešte dlho premietať pred očami akoby ste ho práve prežívali. Okrem toho posuniete vlastné limity, čo sa vám hodí aj v bežnom živote. Dnes ak mám pocit, že nevládzem spraviť už ani krok tak tomu neverím, pretože v skutočnosti dokážem spraviť ešte aspoň 1000.