Camino de Primitivo Santiago

Cez nohy do hlavy na 343 kilometroch

Ísť na dovolenku do Chorvátska? Kto by to dnes robil. Predsa tráviť čas pod masívnymi striebristými obrysmi Biokova zaliatymi sýtozelenými borovicovými hájmi s prenikavou vôňou a hlučným koncertom cikád nie je to, po čom túžia „praví cestovatelia“. „Pravý cestovateľ“ ide do Dubaja alebo na Maledivy. Je viac cool dať si do statusu na facebooku nejaké lukratívnejšie miesto ako všetkým známy Dubrovník či Makarskú. A viac cool znamená viac lajkov. Cestujeme, aby sme spoznávali alebo cestujeme, aby sme sa ukázali? 

Aby si čitateľ nemyslel, že som pokrytec, keďže tento rok sme sa do Chorvátska na dovolenku nevybrali, mojim dôvodom bola zvedavosť. Dovolenku v Chorvátsku som si užila viac ako 15krát, prešli sme s rodinou takmer celé pobrežie (teda s rodinou nie, keďže podľa určitej skupiny bažiacej po referende  ľudia ako ja rodinu nemajú, tak sa opravujem, s mamou a s tetou) a plánujem tu v budúcnosti objavovať ďalšie krásne miesta, chcelo to však vidieť ako žijú ľudia na inom mieste a v inom štáte. 

Vybrali sme si destináciu, ktorá síce nepatrí medzi tie cool, ale verte či neverte, že si ju budem pamätať podstatne dlhšie, pretože sa mi cez nohy vryla do hlavy.

Nápad prejsť Camino Primitivo de Santiago ma šokoval a spočiatku som nebola úplne presvedčená o tom, či je to naozaj to pravé.  Ale vidieť niečo nové a túžba zdolávať limity zvíťazili. 

Pohľad na Camino Primitivo de Santiago ako na púť veriacich je veľmi povrchný.  Aj ja som bola spočiatku skeptická, ale dnes môžem povedať, že ma príjemne prekvapilo a potešilo. Nič také ako bičovanie či neutíchajúce modlenie sme cestou nevideli. Idol smrti na camine prekryl idol života. Veselí Španieli (celkovo peregríni) po večeroch hrajú karty a pijú úžasné španielske vína, varia si perfektné jedlá, stále rozprávajú a stále sa smejú, nik sa nemračí, nik nie je smutný. Kostoly sme brali ako historické pamiatky a väčšinou sme okolo nich prešli bez bližšieho povšimnutia. Oveľa viac nás zaujala príroda, ticho a pokoj, ktoré sme si prvých 10 dní mohli naplno užívať. Nik neriešil kde sa kedy zjavil aký svätý, pretože to vôbec nebolo pointou našej dvojčlennej výpravy. Chceli sme zdolať pešo kus sveta a tým zdolať samých seba. Posunúť limity.

Celý trek začína v meste Oviedo ako inak, pri katedrále. Postupuje von z mesta a ďalej cez provinciu Asturias po lúkach, poliach, pasienkoch, cez zabudnuté a polorozpadnuté romantikou kričiace dedinky, v ktorých často už ani nik nebýva. Domáce produkty najvyššej kvality, mliečne výrobky od šťastných kravičiek, ktoré cestou stretávate v kľude sa pásť na slnkom zaliatych lúkach. Hore a dolu kľukatými cestičkami s rôznym prevýšením väčšinou cez les. Malé obchodíky, žiadne veľké super a hypermarkety, často sme boli radi, ak sme si vôbec mali kde kúpiť chlieb, syr a nejakú salámku.

Cestu označujú značky v tvare žltej mušle. Trek prechádza cez tri provincie Španielska, a to Asturias, Galicia a Coruňu. V každej privincii je značka vnímaná inak, našťastie je pod ňou miestami nakreslená šípka, aby bolo jasné, ktorým smerom sa vybrať. Veľmi pritom nemusíte rozmýšľať a tak väčšinu času trávite buď premýšľaním o zmyslu života alebo samopresviedčaním sa, že tých posledných 10km ešte dáte. 

Od prvého kroku vášho výletu sa z vás stáva peregrín, čiže pútnik. Ľudia naokolo vás zdravia oslovením Buen camino a vy si mierite do ďalšieho albuergu, čiže ubytovne určenej pre peregrínov. Neodporúčam Albergue v meste Campiello. Ani by nevadilo, že po anglicky tu nevedeli povedať ani dobrý deň, čo mimochodom všade na treku bolo úplne bežné, takže som sa podučila španielčine, ale súkromný albergue okrem vysokej ceny neponúkal nič. Služby boli katastrofálne, prístup zamestnancov ako i samotnej majiteľky dosť zlý. Ďalší albergue je o 2 km ďalej.

Základ treku je vedieť sa dobre zbaliť. Naozaj Vám stačia 3 tričká, niečo na spanie, dvojo nohavíc (krátke a dlhé), ľahký uterák, spodné prádlo v počte 3 ks, ponožky, spacák, čistiace potreby, možno bedeker  (ten sme nemali, ale my sme mali  Gonzalesa) prípadne knižka na čítanie, ak sa vám ju chce so sebou nosiť. Cestou som si nie raz hovorila, čo by som tak z ruksaku mohla vyhodiť. 

Odporúčam trekerské palice, dva druhy obuvi a veľa leukoplastov a iných pomôcok proti odtlakom. Bojovali sme s nimi približne 10 dní, predlžovali nám statočne cestu. Koleniari, nebuďte ako ja a nezabudnite si bandáž. Hodí sa aj elastický obväz, opaľovací krém, mydlo na pranie, asi tak 8 štipcov na prádlo, nádoba na vodu. 

Vstávali sme skoro, asi o piatej a o šiestej už putovali krížom krážom novým svetom. Okolo jednej, druhej poobede už slnko pieklo plnou silou a ak sme dovtedy neprišli do cieľa toho dňa a cesta nešla cez les, slnko nám pripekalo hlavičky, určite si vezmite aj šiltovku, čiapku či šatku. Pršiplášť sme potrebovali len posledný deň. I keď, ak by sme ho nemali, rozdiel by vidieť nebol, miestami to vyzeralo, že dážď zabral všetko miesto a všade okolo je len voda. Našťastie ostatné dni sme mali pekné, teplé a suché.  

Začínali sme v Oviede 16.6.2014 a do Santiaga de Compostela sme prišli doobeda 28.6.2014. Prvý deň sme prešli do albergue San Juan de Villapanada. Nachádza sa na kopci takmer 5 km za mestečkom Grado. Úsek je príjemný, mierne stúpanie, mierne klesanie, väčšinou cez les a mal by mať asi 30km. Druhý deň s nohami opuchnutými a odtlačenými sme pomalým krokom vyrazili s prvými rannými lúčmi do Salasu. Do polovice idete skôr klesajúc a, od polovice cesty mierne stúpajúc. Salas je malé mestečko, kde sme ochutnali tie najlepšie čerešne na svete. 20,2 km je síce menej ako v prvý deň, ale s odtlakmi a boľavým chrbtom sa to zdalo ako podstatne viac. 

 Tretí deň bol naozaj úžasný a čarovný. A aj najdlhší. Zo Salasu do Tinea a odtiaľ do Campiella. Cestou sme stretli pastierov kráv, bol nádherný slnečný deň, výhľad do ďaleka, príjemní a milí ľudia, jednoducho čarokrásne. V Meste Tineo je albergue hneď na začiatku. My sme ho nejak opomenuli a šli ďalej naivne si mysliac, že nás ešte len čaká. Za mestom nás čakala voľba, ísť n-kilometrov ďalej alebo sa vrátiť možno iba pár metrov späť. Verte, ale i 20km dopredu sa v tom momente videlo menej, ako čo i len krok späť. A tak sme prešli cez príjemný les ďalších 14 km. Posledný úsek po asfaltke cez pár dediniek bol pre mňa skôr o sile o vôle, ale dali sme to!

Tretí deň bol krásny, ale únavný, preto na štvrtý deň sme si dali iba veľmi krátky úsek z Campiella do Pola de Allande. Na záver tohto úseku nás čakalo klesanie, ktoré bolo pomerne dosť dlhé a moje kolená si to statočne odniesli. Z Polla de Allande do La Mesi je to síce len 22,8 km, ale čaká vás asi 600m prevýšenie a následne prudké klesanie z 1146 mnm do 915mnm a potom do 876mnm. Celý úsek mi pripomínal minuloročnú hrebeňovku Nízkych Tatier. Celkovo toto Camino do ¾ vyznievalo ako turistika v Nízkych Tatrách či Malej Fatre.  

Piaty deň bol veľmi idylický, odtlaky ustúpili, kolená mierne prestali bolieť, členok začal fungovať a z La Mesi do Castra viedla príjemná cesta cez hrádzu okolo veľkého jazera, kde sme si v reštaurácii dali najlepšie café con leche. V Grandas de Salime sa nám stala kuriózna vec. Keď sme konečne našli obchodík, oznámili nám, že je zatvorený, pretože v ten deň malo jedno dievča (nijakým spôsobom nespojené s majiteľmi či predavačmi v obchode) z malého mestečka prvé sväté prijímanie. Pred kostolom sa zbehlo kvôli tomuto dievčaťu osadenstvo mestečka ako k veľkej udalosti. Síce hovorím o mestečku, ale šlo skôr o väčšiu dedinku.  Albergue Castro bol skvelý, mladá majiteľka je milá, hovorí anglicky ba čo viac, perfektne varí.

Šiesty deň bol v znamení cesty za veternými mlynmi. Opustili sme Asturias a prešli do Galície, iné značenie trasy, iné zvyklosti. Musím uznať, že najviac sa mi páčilo v Astúrii. Vo Fonsagrade malo prvé sväté prijímanie viacero dievčat, takže väčšina reštaurácií bola rezervovaná, v nedeľu žiaden obchod nebol otvorený, ale našli sme príjemné miestečko s výbornou kuchyňou. Ubytovali sme sa v albergue za mestom v dedine Padrón. Ale vo Fonsagrade je aj úplne nový albergue, ktorí si mnohí spolupútnici veľmi pochvaľovali. Z Padrónu cesta pokračuje do Ó Cadavo. Treba nabrať síl, pretože ďalší deň prichádza dlhý 30kilometrový úsek do mesta Lugo, veľkého a špinavého. 

Z Luga je už putovanie viac o putovaní ako o prírode, narastá počet peregrínov, cesta prestáva mať prevýšenie a viac menej ide o n-kilometrov dlhú prechádzku po rovinke. Nezľaknite sa, naozaj množstvo turistov sa zmení z 30tich na niekoľko stoviek, zrazu sú tu Nemci, Francúzi, dokonca Japonci. Začínajú sa pretínať cesty camina de primitivo s ďalšími, ktoré idú napríklad z Francúzska. Ostatné dni nie je potrebné ani opisovať, počet alberguov narastá úmerne počtu peregrínov, cesta je rovinatá a nám šla už veľmi rýchlo. 

 

Camino de Primitivo je najnáročnejším, pretože jediné ide cez hory a doly. Síce prejdete za deň menej kilometrov, no viac máte čo obdivovať. Je podstatne menej prechádzané než iné trasy a tak sa môžete ocitnúť v prírode úplne sami aj na niekoľkých kilometroch. Keď prídete do cieľa, mesta Santiago de Compostela, máte dva pocity, prvý – super, zvládli sme 343 km cez hory po vlastných nohách a druhý, že je koniec putovaniu a žiadne ďalšie kilometre neprídu. Čo síce teší vaše nohy a chrbát, ale hlava by si kľudne aspoň ďalších 100km ešte dala. 

Všetkým, ktorí nepotrebujú cestovať aby sa ukazovali ale cestovať, aby žili Camino de Primitivo odporúčam. Každý krok sa vám vryje do spomienok a film dovolenky sa vám bude ešte dlho premietať pred očami akoby ste ho práve prežívali. Okrem toho posuniete vlastné limity, čo sa vám hodí aj v bežnom živote. Dnes ak mám pocit, že nevládzem spraviť už ani krok tak tomu neverím, pretože v skutočnosti dokážem spraviť ešte aspoň 1000.

10 dôvodov prečo nechodiť na 3-dňovú hrebeňovku Nízke Tatry

Jedného pekného novembrového rána sa vyberiete na vlak o 5:55 z Bratislavy do Ružomberka a odtiaľ autobusom do Korytnice. Práve tu, v rozpadávajúcom sa kúpeľnom mieste začína 3-dňový trek cez Nízke Tatry. Začiatok cesty prechádza po spevnenej kľukatej ceste veľmi miernym tempom. Ak si neradi vychutnávate liečivé pramene počas pobytu v horách po 4 hodinovom spánku, máte dôvod č. 1 prečo neísť na tento trek. V Hiadeľskom sedle máte prvú možnosť na krátky oddych.

Prvé výhľady do okolia, spravované ohnisko, idylka. A pred vami stupák takmer priamo k oblakom. Ruksak, v ktorom nenájdete správnu kozmetiku, pot a niekoľko hodín šlapania? To je predsa dôvod č. 2, prečo neísť na tento trek.

Počasie sa začne vcelku rýchlo meniť. Slniečko, ktoré vás sprevádzalo do Hiadeľského sedla sa pri výstupe cez Prašivú na Malú Chochuľu tajomne začne skrývať za akési mýtické hory tvorené hustými a rýchlo sa pohybujúcimi oblakmi. Sem tam sa zastavíte a nikým nerušení sa v tichosti nechávate unášať v mori myšlienok, ktoré sa pomaly ale isto strácajú a z mysle sa stáva oáza uprostred púšte. 

Zostávate sami, vy a približujúca sa Veľká Chochuľa. 

Konečne, rázcestie, od ktorého ste si mylne mysleli, že už len skok a budete v Útulni pod Chabencom. Omyl. Nemáte radi naháňanie s časom, pretože hustnúce mraky, silnejúci vietor, skoro zapadajúce slnko a žiadna poriadna baterka po ruke Vám môžu z cesty spraviť poriadne nebezpečné dobrodružstvo, kde vás zachránia už len techniky napozerané v mnohých častiach Beara Gryllsa? Tak máte tretí dôvod, prečo sa na tento trek nepúšťať.

Z Veľkej Chochule si v behu pripomínajúcom nízkotatranskú stíhačku svietite slabou baterkou v kúpeli mrakov, ktoré sa cez vás preháňajú ako obrovské morské vlny. Ale Vám sa úspešne podarí posvietiť na označenie cesty a dostať sa k útulni. Tam vás čakajú milí domáci, možnosť nabrať si zásobu vody a pospať si spolu s ďalšími turistami v podkroví. Neviete spať vedľa cudzích chrápajúcich turistov posilnených niekoľkými slivovicami? Dôvod číslo štyri, prečo neísť na hrebeňovku Nízkych Tatier. 

Čo vás čaká na druhý deň? Tak to si ani neviete predstaviť. Niekoľko hodín kľudného pochodu cez hrebeň s výhľadom na protiľahlé Vysoké Tatry. Dokonca vám zapózuje kamzík a posedíte si v tráve. Fuj – hmyz, dôvod číslo päť.

Vyšlapete si na Chopok a počkáte na vyprážaný syr. V Chate pod Chopkom vás čaká druhá veselá noc plná spoločenských hier a hlasnej hudby hrajúcej až do rána. Natrafili ste na žúrku v štýle Sneženky a Machři. 

Nočná obloha bohato posiata hviezdami. Obraz, na ktorý sa nezabúda. Nočný výhľad z Chopku priamo do vesmíru. Nie ste romantici? To už máme koľký, šiesty dôvod, aby ste sem určite nechodili?

Tretí a posledný deň. Čo ešte príde? Napríklad výstup na Ďumbier, kde ste radi, že Vás neodfúkne vietor? Ale účes taký náraz nezvládne (spomeňte si na dôvod č. 2, nemáte predsa so sebou ten správny lak) a tak do zoznamu pripisujeme siedmy dôvod.

Ďalší vyprážaný syr na chate gen. M. R. Štefánika. Chvíľka oddychu, veď ste vyrazili skoro ráno a vy teda ranostaji nie ste (dôvod č. 8). Je jedenásť a vy máte hlad ako v bežný deň o tretej poobede. Zrazu ste z 24 hodín spravili 36! A vraj zázraky sa nekonajú. 

Cesta dolu z hrebeňa je kľudná, nemá príliš veľké strmáky až na úplný záver do Čertovice. Ponúka rozsiahle výhľady na všetky strany. Zanechávate za sebou 3 dni stôp vašich nôh odtlačených do turistického chodníčka a pred vami ostáva nepreskúmané nekonečno. Ale zrejme nemáte radi ak pred vami leží príliš veľa neprebádaných možností, tak určite ste si napočítali už deviaty dôvod, prečo sa nenechať unášať Nízkotatranskou baladou.

Ste tam, v cieli. Unavení, opálení a dokonale šťastní.

Čertovica, motorest, čakáme na autobus. 10ty dôvod, prečo neísť na 3-dňový prechod cez Nízke Tatry. Neviete, ktorý mám na mysli? 3 dni sú jednoducho málo J, takže nabudúce ideme na päťdňový výlet. Lebo práve toto sú živé spomienky, ktoré spravia zo života skutočnú rozprávku. 

Ostrov kvetov - Madeira

Dovolenka na Islande ma navnadila pokračovať v spoznávaní sveta tým pravým a nefalšovaným spôsobom – na vlastných nohách. Vymenila som plážové šľapky za turistickú obuv a navnadená fotkami a načítanými informáciami presvedčila svoju dobrodružnú polovičku na dovolenku na Madeire. Prišli sme do oázy. Hoci vo Funchale trochu strašil počet postavených hotelov, nakoniec tu veľa turistov nebolo a mohli sme si užiť 5 krásnych dní pravej sopečnej prírody. Na Islande sme na seba aj v auguste vrstvy priberali, tu sme mali problém vydržať v šortkách a tielku. Dva rôzne sopkami tvarované svety. Madeiru tvorí hrebeň, ktorého najvyšším vrchom je sopka Pico Ruivo. Vedie východo – západným smerom od mysu Ponta de Sao Lourenco po mys Ponta de Tristao. Krajina je veľmi zvrásnená, tvorená sopečnou činnosťou. Jedinú rovinu nájdete na náhornej plošine Paul da Serra. 

Mys Ponta de Sao Lourenco nepripomína zvyšok ostrova. Je suchý, piesočnatý, nič tu nekvitne, nič sa nezelená. Nie sú tu ani len kríky či stromy a viacmenej pripomína púšť na vrcholoch kopca vyskakujúceho priamo z Atlantického oceána. Údajne tu všetku zeleň pojedli pasúce sa ovce. Napriek tomu vám prinesie fascinujúce pohľady na skalnaté útesy a nekončiaci oceán. Peši ho prejdete asi za dve hodinky a nepotrebujete ani špeciálnu obuv. Kontrast medzi jeho oblým povrchom a ostrými bokmi, do ktorých sa vrezáva more, spolu so žlto – hnedým zafarbením vám zostane pred očami ešte dlho po tom, ako ste ho opustili. Podobne ako ľudia aj jašterice boli na myse veľmi priateľské, skrývali sa v tieni našich topánok či ďobkali do na zemi pred nich položeného prstu vašej ruky. A pritom medzi vami, morom a zemou manévrovali odvážne čajky. Mala som podozrenie, že chcú pristáť na hlave niektorého turistu, no žiadna nevyzerala pre ne zrejme dosť atraktívne. 

Sopka Pico Ruivo je jedným z troch najvyšších vrchov Madeiry. Prejdete ich po krásnej hrebeňovke z Pico do Arieiro a hoci z výšky 1817mnm vystúpate len do výšky 1861 mnm, vaše nohy pocítia 800 metrové prevýšenie.

 Zaujímavosťou je, že cesta vedie z dvoch strán, takže tam i naspäť môžete ísť inou trasou. Podľa popisov som sa tejto turistiky trochu bála, ale po jej absolvovaní si myslím, že ju zvládne aj priemerný turista s dobrou zásobou vody. Tunajšie vrchy sú tmavé až čierne, pomerne ostré, dokonale zladené so sýtomodrými kvetmi rastúcimi na každom kroku. Aj počas dňa potrebujete baterku. Presne tak. Prechádzate totiž niekoľkými úzkymi prírodnými tunelmi, v ktorých nájdete okrem tmy aj chládok a uvoľnenie od horúceho slnka. Stromy rastúce na úpätí vrchov už boli vyschnuté, v rozhorúčenom pozadí tmavých skál pôsobili veľmi impresionisticky. A keďže sme celú cestu šli takmer sami, mohli sme nerušene pozorovať mraky, ktoré sa usídlili v údolí. 

Keď potom zavítate do prostredia levády smerom k jazeru 25 fontes, čiže 25 prameňov, žažijete zelený šok a pochopíte, prečo sa Madeire hovorí aj ostrov večnej jari. Schádza sa na ňu z plošiny Paul da Serra. Celá cesta vedie popri jednej z mnohých levád, ktoré na Madeire tvoria bohatý zavlažovací systém. Je veľmi príjemnou a romantickou prechádzkou s krásnymi výhľadmi na široké okolie. Nenechajte sa pomýliť počiatočným klesaním, neskončíte v údolí, ale na boku jedného z mnohých zalesnených kopcov s výhľadom do ďaleka. Jazero 25 prameňov je ľadovoosviežujúce. Ako jedna z mála som si vyskúšala v ňom aj zaplávať, bol to mrazivý zážitok. Z vrchu doň vteká presne 25 prameňov, čo spolu dotvára v horúcom letnom dni príjemné miesto na obedňajší odpočinok. Tu už však zavíta oveľa viac turistov, keďže je to trasa vhodná aj pre menej kondične zdatných a tak sme si dlho toto kúzelné miesto neužili a pokračovali ďalej k vodopádu. 

Zaplávať sme si šli do prírodných lávou vytvorených bazénov v Porto Moniz. Predstavuje ďalšie obľúbené turistické mestečko na západnom cípe ostrova. Viac sme sa však opálili na turistike v kopcoch ako pri mori, ktoré bolo neustále skryté pod mrakmi. Turisti preferujúci sladké leňošenie tak ostali so slnkom takmer nedotknutou pokožkou, kým my, horyspoznávajúci, sme veľmi rýchlo začali vyzerať ako domáci.

Cestou na náhornú plošinu či do hôr sme vždy prechádzali hustým kúdelom bledých mračien. Ani si neviete predstaviť ten fascinujúci pocit, keď sme sa z neho začali vynárať a toto biele more sa zrazu lialo pod nami. 

O Madeire sa nedá rozprávať, Madeiru treba zažiť. Ťažko vám tu budem vysvetľovať, aké sú strelície (typické madeirské žlté kvety) krásne, ako kúzelne pôsobia tradičné farebné domce so slamenou strechou, ako priateľskí a ochotní sú tunajší ľudia, alebo aká fascinujúca je tajomná a pokojná príroda, nehovoriac o tom, ako chutia čerstvé banány či iné exotické ovocie dopestované priamo pod portugalským slnkom. Madeiru treba zažiť..

Laugavegur 2012

Vraj je to jeden z najkrajších trekov sveta. Je výnimočný, prekvapujúci, dobrodružný a motivujúci.  Len Vy a cca 45 km dlhý úsek meniacej sa fascinujúcej prírody.  Miesto, kde sa vesmír zdá byť viac ako len nekonečný. Laugavegur.

Po nočnom lete a spánku na autobusovej stanici v Reykjavíku sme sa autobusom zaviezli do Landmannalaugaru. Privítalo nás stanové mestečko a turisti – dovolenkári, ktorí sa spokojne čvachtali v horúcich jazerách ohrievaných zdrojmi priamo zo zemského jadra. Niekto pri mori v Chorvátsku, niekto na Islande pri horúcich prameňoch– v plavkách. My sme sa však nenechali zlákať miestnou atrakciou a pustili sa do prvej časti nášho štvordňového výletu. 

Cesta trvala dlhšie, ako sme predpokladali, pretože nebolo možné sa každú chvíľu nezastaviť. Spočiatku nás fascinovala síra vyvierajúca priamo z centra Zeme (silne aromatická J), o kus ďalej boli hrejivými farbami ako strom na jeseň posiate vrchy lemujúce okolie a nakoniec ako uhoľ čierna kamenistá zem bez ničoho. Tajomnú atmosféru zvýraznil silnejúci vietor a dážď, ktorý padal rovnobežne so zemou. Stan sme rozložili v Hrafntinnuskeri len kúsok od ľadovca. Ráno sa vyčasilo a nasledujúce hodiny sme si div oči nevyočili pri pohľade na farbami posiate kopce. 

Viete, že voda, z ktorej sa parí ako tesne pred zaliatím kávy, je v skutočnosti studená? Takmer celý čas sme pred sebou videli jazero, cieľ našej cesty. Trvalo však približne 6-7 hodín, kým sme sa k nemu dostali. Druhú noc sme strávili v Álftavatne, kde sme si zgustli na islandskej treščej pečeni v konzerve dovezenej z domu, zo Slovenska. Miesta na stanovanie sú na Islande veľmi čisté s pripravenými kameňmi proti vetru, toaletami, sprchami, pitnou vodou. Stanovať tu možno len okolo turistických chát a cena za stan je prijateľná. 

Tretie ráno sme len tak tak zachránili stan pred pasúcimi ovečkami, ktorých tu voľne v prírode nájdete stovky, podobne ako koní. Náš tretí deň je dňom odvahy. Nič netušiaci slovenskí turisti zažili svoj prvý rivercrossing, t.j. peší prechod cez miestne riečky. Voda s teplotou priam sa roztopeného ľadu miestami až nad kolená a len vy s ruksakom dúfajúc, že si v nej nezaplávate viac, ako je nutné. Zanechali sme za sebou zelené kopce, ktoré mi z diaľky pripomínali Jurský park, po ľadovom  kúpeli opäť začali cítiť nohy a prešli na najväčšiu púšť v Európe.  Predstavte si tmavosivú púšť, v ktorej len kde tu zbadáte trs trávy. Žiadni turisti, žiadne suveníry, len nekonečno a ticho. Púšť delila silná tmavá prudká rieka. Našťastie cez ňu viedol most. 

Štvrtý a posledný deň sme si privstali o niečo skôr a z Botnar - Emstruru vyrazili ako prví. Zišli sme z prudkého kopca medzi zaujímavé skalné útvary a zvyšok cesty prechádzali opäť po tmavosivej púšti. 

Nad kľukatým kopcovitým povrchom, ktorým sme prechádzali priamo pred nami trónila Eyjafjallajokul, sopka, ktorá na čas zmenila chod v Európe. Že ide o sopku by ste si netipli. Vyzerá ako hoľa v Nízkych Tatrách, guľatý kopec zaliaty snehom a ľadom. Šli sme hore a dolu po vyšľapanom, i keď skôr vyfúkanom chodníčku smerom k poslednému rivercrosingu, ktorý nás delil od brezového lesa. 

Doteraz sme nevideli jediný strom a podľa mňa bol tento les jediným na Islande. Je zrejmé, že ťažba sa tu nekoná. Ak si Islanďania chcú postaviť drevený dom, musia si počkať, kým im drevo priplaví more. Les pripomínal ten v Mrázikovi. Namiesto medveďa Ivana sme si našli iných kamarátov, líščie mláďatá. Za krásneho slnečného počasia príjemne unavení sme v lese trochu poblúdili, ale nakoniec prišli do cieľa celého treku, Thorsmorku. Pred chatou tečie široká ale plytká rieka, priamo cez ktorú Vás odvezie autobus naspäť do Reykjavíku. Odtiaľ sme vyrazili za ďalšími krásami Islandu, ale to je už iný príbeh J