Tanzánia a Zanzibar

Jambo J

Vďaka výhodným letenkám priamo z Bratislavy sa Zanzibar stal obľúbenou dovolenkovou destináciou Slovákov. Ponúka krásne pláže pokryté jemným bielym pieskom, kúpanie v indickom oceáne a na skok divočinu národných parkov a vnútrozemie Afriky ako zo sledovania náučných filmov Discovery channel.

Pred odletom by ste sa však mali poriadne pripraviť. V prvom rade nepodceňte očkovanie. Rôzne fóra obsahujú početné informácie, ako je očkovanie proti brušnému týfu a žltej zimnici úplne zbytočné a antimalariká jesť netreba, veď tu sa malária nevyskytuje už dlhé roky a z antimalarík vám bude len zle. Nie je to tak úplne pravda. Žltá zimnica sa na Zanzibare vyskytla pred mesiacom, odniesol si ju domov jeden slovenský pár a antimalariká sme užívali riadne ôsmi, ani jednému pritom z nich nebolo zle. Zdravie máme len jedno a liečiť brušný týfus na Kramároch by chcel len málokto. Očkovanie proti brušnému týfusu, žltačke A, žltej zimnici a antimalariká potrebné pre 2 týždňový pobyt v Afrike stoja cca 200 Eur. Očkovania sú bezbolestné a málokto z nich má nejaký vedľajší účinok. Ich účinky však pôsobia niekoľko rokov.

Súčasne si naberte repelenty, a to tak v spreji ako aj do zásuvky. No predovšetkým si nabaľte riadnu dávku zvedavosti.

Neodporúčam vám skúšať ovocie či zeleninu umývané v miestnej vode, dávajte si pozor na stravu, aby bolo jedlo dostatočne prepečené či uvarené a budete viacmenej v poriadku. No nerozlučiteľnou súčasťou vašej batožiny by mali byť kvapky Hylak, tabletky proti hnačke a živočíšne uhlie. Asi každého buď raz prehnalo, alebo nám zrýchlilo trávenie aj na niekoľko dní, no pomocou týchto lekárenských zázrakov sme dofču prežili a užili si všetko, čo sme len za dva týždne mohli stihnúť.

Lieta sa z Bratislavy cez Dubaj do Stone Townu, hlavného mesta Zanzibaru. Zanzibarom sa inak nazýva práve toto mesto, Stone Town je vlastne len jeho staršia časť, ostrov domáci volajú Ugunja. Je dovolenkovým strediskom zvyknutým na návaly turistov. Obľúbenou destináciou pre najmenšie výkyvy medzi prílivom a odlivom mora je mestečko, či skôr dedinka Nungwi, cca 70km vzdialená od Stone Townu. Taxík zjednávajte a buďte tvrdí. Bežná cena na túto vzdialenosť je 30 dolárov, pri šikovnosti zjednáte aj lepšiu cenu.

Možno Vám spočiatku príde ľúto pri pohľade na obyvateľstvo žijúce v chatrčiach s plechovými strechami, bosými nohami kráčajúcimi po červenej zemi, na matky s deťmi zavesenými v plachte (pričom tu nejde o najnovší výdobytok módy ale o lacný a praktický spôsob ako dieťa preniesť z miesta na miesto a pritom mať na hlave položenú kopu dreva, oblečenia pripraveného na pranie či nádoby plnej rýb). Ľútosť však skončí v momente, keď si uvedomíte ľahkosť tamojšieho života. Nikto sa tu od práce nestŕha, väčšinou všetci sedia v chládku stromu, polyhujú, nič nerobia. Neznamená to však, že sa nenájdu takí, ktorí by sa radi chopili príležitosti, ktorú však tento kraj so stodolárovou mesačnou výplatou neponúka.

Stone Town

Ak sa rozhodnete pobudnúť v meste, navštívte centrum, miestny trh, odfoďte sa pred rodiskom Fredyho Mercuryho (ktorý sa pre svoju orientáciu do rodiska nikdy nemohol vrátiť, tu by ho totiž popravili) a využite výlet na spice tour a prison island. Nič netreba dohadovať dopredu, v meste sa budú priam trhať o to, aby si vás získali na svoj výlet viacerí sprievodcovia. Dovezú vás na miesto určenia, ukážu ovocie, koreniny, dajú okoštovať čerstvé dobroty, dokonca predvedú aj menšie divadielko (video bude čoskoro J ) Záležitosť približne na dve hodinky ako nenáročné spríjemnenie dňa po prílete. Dokonca sme dostali upletené klobúky, kabelky, kravaty doplnené miestnou kvetinovou výzdobou.

Prison island je navštevovaný pre rezerváciu obrovských suchozemských korytnačiek. Príjemný výlet na loďke s občerstvením, spravidla ananásom a banánmi, načerveno farbiacimi a po čistiacich prostriedkoch chutiacimi plodmi baobabu, odborným výkladom o väznení otrokov, či chorých. Kým korytnačky pôsobia rozkošne aj keď idú svojim zobákom k vašej nohe, predstava väznenia na tomto ostrove pripravuje skôr temný záves nad jasným indickým oceánom. 

Zájdite tiež na miestny trh v centre Stone Townu neďaleko prístavu, odkiaľ chodia trajekty na pevninu. Pečú ryby, morské potvory, ponúkajú trstinovú šťavu či zanzibarskú pizzu. Skúsili sme všetko. Ceny sme si však museli tvrdo zjednať.

Safari 

Výhodou Zanzibaru je blízkosť Tanzánie, veľkolepého afrického safari. A ak nezájdete až ku Kilimandžáru, nič sa nedeje. Napríklad my sme sa vybrali do približne 5 hodín od mesta Dar er Salaam vzdialenej oblasti na náš lov na žirafy. Tým lovom myslím skôr lovenie fotografií z bezpečia nášho jeepu.

3 dňový výlet za 480 dolárov na osobu, pričom v cene máte ubytovanie, stravu, dopravu a sprievodcov. Oplatilo sa. Síce unavení a vytrasení z cesty po miestnej komunikácii, ktorá asi v polovici cesty stratila asfalt, s bruchom precpatým samosami, taštičkami z lístkového cesta plnenými mletým mäsom, ale nabudení na objavovanie sveta z encyklopédií na vlastné oči sme nastúpili na motorový čln. Foťák už ostril svoje zábery na početných hrochov vystrkujúcich svoje hlavy a sem tam chrbty, ba i zadky ponad hladinu rieky točiacej sa priamo pod našim safarským ubytovaním v Selous river camp. 

V Tanzánii sú očkovania povinné, nešetrili sme ani repelentami a trochu som sa obávala, či zver svojim odpudivým pachom po toľkej chémii neodradíme. Našťastie nie a vzhľadom na štípance sa aj niektoré komáre ulakomili na toxickú krv slovenských turistov.

Ubytovanie na safari má svoje čaro. Predovšetkým noc. Nekonečné ticho, do ktorého tu i tam sa votrie divoký zvuk. Môže to byť hoci len mucha či opica, ktorá prebehne okolo, všetko zahalené dokonalou tmou pripomína zvuky šeliem a jedovatých potvor, ktoré za sieťkou vášho plafónu čakajú na zväčšujúce sa očká, aby sa dostali  k vám. Priznám sa, že prvú noc som nevyšla ani z postele v noci na záchod, ktorý bol hneď vo vedľajšej miestnosti a počkala som si na prvé ranné lúče ubezpečiac sa, že po zemi sa neplazia žiadne mne nemilé tvory.

Ale bolo to dobrodružstvo okorenené výhľadmi do ďalekej divočiny. Obedovanie uprostred národného parku v tieni obrovského stromu, v kmeni ktorého si spokojne nažíval malý had. Kým vy si spokojne piknikujete, pakone na vás hľadia ako na najväčšiu atrakciu. Najviac prekvapené výrazy však nahodili žirafy. Podchvíľou si človek nebol istý, či oni pozorujú jeho alebo on ich. Slony, krokodíle, divoké psy či prasatá, plaché zebry a pohodové byvoly, skackajúce antilopy alebo škriekajúce supy. Všetko ako na podnose len v priebehu jedného jediného dňa. 

Po tak pokojnom trojdňovom výlete predstavoval návrat do hlavného mesta Tanzánie kultúrny šok. Nie len, že jeden člen našej posádky trpel silným úpalom, Africké slnko si vypýtalo svoju daň, ale tie davy sácajúcich a strkajúcich, všade sa tlačiacich ľudí v porovnaní s kľudnou prírodou vnútrozemia nelákali na väčšie skúmanie.

Leňošenie

Šiesty deň našej výpravy znamenal presun späť na ostrov za teplom, plážami a dlhovysnívaným ničnerobením. Trajekt za 35 dolárov, 2,5 hodiny v klíme nastavenej asi na 15 stupňov s indickými pesničkami a arabskými modlitbami (99% tunajšieho obyvateľstva je islamského vyznania), potom asi hodinu a pol taxíkom cez severozápad ostrova a ste tam. Nungwi. Dovolenkové stredisko obkolesené miestnymi.

Indický oceán lákal farbami i príjemnou teplotou. Nie však príliš dlho. Div, ktorý sme doposiaľ nezažili, spočíval v obrovských výkyvoch medzi prílivom a odlivom. Tento rozdiel spôsoboval megaspln mesiaca, ktorý nie len, že bol v splne, ale súčasne bol aj najbližšie k Zemi. Vytvoril tak prírodné divadlo, kedy do mora nejdete si zaplávať, ale sa prejsť. Mohli ste kľudne sledovať ako vám pred očami miznú morské kvapky a následne ako sa zdiaľky aj niekoľko sto metrov vracajú späť na pobrežie.

Čistá romantika. Len vy, domáci, ktorí na vás opakovane skúšajú svoje obchodné taktiky na zakúpenie výletu na západ slnka, sošiek alebo mušlí, ktoré sa z krajiny nesmú vyvážať, pričom ich otravnosť by sa dala vážiť na desiatky kilogramov a sem tam nejaká krava, ktorú vypustili na pláž nachytať bronz a spásť morské trávy odkryté odlivom.

Na opačný koniec ostrova sa vraj chodí za vodnými športami. Kým v Nungwi sú veľké rozdiely medzi prílivom a odlivom len počas splnu, v Paje more odíde ráno a vracia sa z výletu až poobede okolo pol piatej. Keďže slnko zapadá okolo šiestej, stíhate tak akurát nočné kúpanie. Takže neviem, či tunajší surfisti nastupujú na vlny o štvrtej ráno, alebo to skúšajú s baterkami, ale počas jednodňového výletu v tomto mestečku som začala o ich existencii trochu pochybovať. Možno kamaráti, ktorí tu strávili príjemné 4 dni, by povedali viac.

Či v Nungwi či v Paje uvidíte pri odlive priam až za obzorom rybárov a zberačov, ktorí v zníženej vode chytajú chobotnice a ryby rôzneho druhu. Jedno ráno na prechádzke sme mali šťastie na rybára s luxusným úlovkom, žralokom kladivohlavým. 

Sme veľkí milovníci rýb a morských potvor, na tanieri im venujeme patričnú pozornosť. Dobroty sme boli vyskúšať v jednej z najväčších Zanzibarských atrakcií, reštaurácii the Rock neďaleko Paje. Pri prílive sa sem suchou nohou nedostanete. Je to malý domček na skalnom útese, ktorý ako jediný trčí niekoľko metrov od brehu. Tomuto miestu šéfuje Talian, preto odporúčam cestoviny s akoukoľvek morskou potvorou. Hoci predražené, ale výborné. Tu sa platí za atmosféru. Na internete je potrebná rezervácia vopred. Bez nej sa sem nedostanete.

Zanzibar je čarovným horúcim miestom plným protikladov. Je tiež miestom, kde uvidíte život, aký ste doposiaľ sledovali len v náučných seriáloch v televízii. Kde ľudia síce žijú v hlinených chatrčiach, no pred každou je zaparkovaná naleštená motorka alebo auto a v ruke pod palmou chytajú sieť so staronovým smartphonom. Takmer rovníkové slnko snažiace sa vysušiť vlhkosťou nasiaknuté šaty strieda tropická búrka, pri ktorej si nebudete istí, či náhodou už nie je koniec sveta. Lejakové šialenstvo však ako prišlo, tak odíde, v tomto kraji šéfuje slnko, pohoda a HAKUNA MATATA.


Nebojte sa zjednávať, pýtať a dohadovať. Uvidíte všetko a za rozumnú cenu, stačí mať rovnaký prístup ako oni a nenechať sa ošmejdiť premrštenými ponukami. Začnete na 50 dolároch a skončíte na desiatich. Oni stále zarobia a vy máte skvelý pocit vlastnej šikovnosti.

Na záver už len šťastné a veselé :)

                                                                                                

Jamajka mon

Karibik. Oblasť Karibského mora, ostrovov a priľahlých  pobreží amerického kontinentu ostro sledovaná vyhľadávačmi exotických dovoleniek. Ponúka však oveľa viac ako len rum, príjemne teplé more krásnych farieb, pieskové pláže a bohatý podmorský svet.

Zahrajme sa nachvíľu na jednonohého piráta, na rameno hoďme magneťák a nechajme zavíjať tóny nie málo známeho songu - No women no cry. Tam, uprostred Karibiku v jednoposchodovom domci hlavného mesta Kingston žil, život užíval i bol postrelený Bob Marley. A práve tam, na ostrov, kde nepoznajú problémy, zavítam v nasledujúcich niekoľkých riadkoch.

Tento ostrov objavený Krištofom Kolumbom v roku 1494  je bývalou britskou korunnou kolóniou, nezávislosť získal v roku 1962. V súčasnosti je parlamentnou monarchiou, na čele ktorej stojí britská kráľovná Alžbeta II. Na ostrove sa preto jazdí vľavo a taktiež veľmi divoko.  Niekedy nespoznávate rozdiel medzi cestou a mínovým poľom. Tieto asfaltky by boli zážitkom i na jeepe, čo potom na malom osobáku. Ich oprava sa realizuje priamo za jazdy. Doslova. Proste zastavia oba smery, nalejú horúci asfalt, urovnajú a okamžite po ňom začínajú jazdiť nedočkavé, už v kolóne stojace autá.

Pri otázke: "koľko prúdov cesty vidíš?" ak Jamajčan odpovie, že na dvojprúdovej ceste vidí tri či štyri, nie, nie je na mol. Pre Jamajčanov neexistujú obmedzenia, tak rýchlosti, ako ani šírky cesty. Či idú v odbočovacom pruhu ako v hlavnom alebo v protismere im je jedno. Hlavne, aby šli rýchlo - obzvlášť v zákrutách niekde v horách. Určite by vás zaujímalo, aký je na Jamajke alkohol limit. V podstate žiaden. Jeden domáci nás vysmial, že veď v tejto krajine nemajú ani dregre. Tu sa riadia heslom: We dont drink and drive, we smoke and fly.

Ak na Kube zastal čas, tak na Jamajke idú hodiny zas oveľa pomalšie. Pokiaľ vám navigácia ukáže, že 100km vzdialenosť pôjdete viac ako 3 hodiny, nie je to chyba. Slalom medzi početnými výtlkmi dá vcelku zabrať. Súčasne sa nespoliehajte na značenie miest, nie raz sa nám stalo, že sme hodinu blúdili okolo ubytovania, ktoré sme hľadali, pretože šípky do dediny niet, na mape ulice niet a ubytovanie označené len malou ceduľkou na dome. Okrem toho, ani miestni sa príliš neponáhľajú, takže no problem mon, počkáte si... 

Pokiaľ nie ste ten typ, ktorý zostáva vydesený pri pohľade na chudobu, neváhajte a kupujte či už letenku alebo aspoň lístok na výletnú loď z Floridy. Požičajte si na letisku v Montego Bay auto, ktorého hodnota bude menej ako suma, ktorú vám zablokujú na vašej kreditke ako zálohu (1000 dolárov) a bez okolkov vyrazte preskúmať ostrov marihuany, rumu a nekončiacej pohody (nie pre vás, pre miestnych).

Na Jamajke sa nachádza jedna z údajne najkrajších pláži na svete, 7 míľová pláž. Užšia, ale veľmi čistá pláž s tyrkysovým morom, kde vám okolo nôh zabárajúcich sa do svetlého a veľmi jemného piesku plávajú húfy rýb a raje a nad hlavou vás hrdo chránia početné krásne zelené stromy. Prírodná pláž ako z rozprávky, po ktorej sa každú chvíľu na koni prejde nejeden domáci (po tomto výlete tu však neostávajú žiadne stopy ;) ) Na pláž sa dostanete najmä z ubytovania, odporúčam si preto zajednať hotel priamo na tejto pláži.

Neďaleko od nej je na útese vychytený a všetkými odporúčaný bar Rick´s cafe. Autom tak do 15 minút cesty. Najlepšie drinky ever, skákanie z útesu do vody za prítomnosti plavčíkov, pričom farba mora je neopísateľná,  nebeská, krásne výhľady a nekončiaca dobrá nálada. Keďže som na Jamajku trielila so zlomenou nohou, moja časť výletu do Rick´s cafe spočívala v koštovaní drinkov a verte mi, boli silné, veľmi chutné, zábavné :)

Ďalšie krásne pláže sú na opačnej strane ostrova, napríklad San san beach alebo Boston beach či zátoka Blue lagoon. Najviac ma nadchla malá pláž obkolesená palmami a listnatým lesom siahajúcim zo stredu ostra až po samotné more, Boston beach. Sem tam mohutné kamene, jemný piesok, horúce slnko a opäť Karibik, ktorý berie dych. Za vstupy na pláže, ktorú sú mimo hotelových komplexov, však platíte vstupné. Neboli to horibilné sumy, ale nepočítajte s tým, že si vojdete na pláž a sadnete len tak, ako niekde v Chorvátsku (ale ani nepotrebujete miesto na pláži "chytať" o šiestej ráno).Všetky tieto plážičky sú od seba vzdialené len niekoľko kilometrov pri mestečku Port Antonio. A na pláži San san sme mali problém vybrať si miesto, kde sa usadíme, keďže za celý čas nášho pobytu sme na nej boli až dvaja.

Keď spomínam Blue Lagoon, áno, je to práve to miesto, podľa ktorého sa volá rovnomenný film Modrá Lagúna. Sladká a dosť studená voda z hôr sa mieša s karibským morom a vytvára divadlo modrých odtieňov zaryté do listnatého lesa, kde sa môžete schladiť v sladkovodnom jazierku alebo zľahka príjemne osviežiť v širšej lagúne.

Ale aby som Jamajku neospevovala len ako idylické miesto, hoci ku krásam jej prírody sa ešte vrátim. Opozitom naturálneho sveta je ten ľudský, zahrabaný v bunkroch z vlnovkového sveta alebo domcoch zabarikádovaných vysokými mrežami. Samotní domáci nás opakovane upozorňovali, aby sme v noci nevychádzali sami von takže na nočné prechádzky pri mori zabudnite, bezpečnosť tu nie je práve najvyššia. Rovnako im veľa nehovorí pracovitosť a vyššia poriadkumilovnosť. Bez repelentu sem taktiež radšej nechoďte, jednak je to krajina zamorená komármi, jednak roznášajú vírus Zika a do tretice ani more nestihne všetky tie štípance vymyť (áno, Paulína si sem nabehla ako kráľovná a odišla ako štípancami zamorená kráľovná :). V mnohom sú Jamajčania veľmi neochotní. Hoci ich kapsy zívajú prázdnotou, pre turistu nespravia nič naviac a pokiaľ žiadate o nejakú službu, platenú, vykonať takúto činnosť ich otravuje. No pri účtovaní cien leviní nie sú, to mi verte.

Na turistov na iných miestach ako vo vychytených hotelových komplexoch tu nie sú veľmi zvyknutí. Keď sme autom prechádzali cez menšie dediny, pozorovali nás viac ako my ich.

Okrem pláži Jamajka ponúka zaujímavé vnútrozemie, kávové plantáže a nadšenci reggae  sa môžu pustiť po stopách Boba Marleyoho  v hlavnom meste Kingston, kde žil. V jeho rodnom dome je zriadené múzeum.

Vnútrozemie Jamajky je hornaté a plné vodopádov a jazierok so zaujímavou faunou a flórou. Neďaleko Ocho Rios na severe ostrova nájdete Blue hole, oblasť, kde vás za mierne vstupné domáci prevedú cez množstvo prírodných "tobogánov" vodopádov a jazierok, kde si môžete zaskákať a vyblázniť sa priamo v centre menšieho pralesa. Pred vstupom bolo pár domácich, ktorí nás rovno ponúkali zábavnými koláčikmi. Hold, Jamaica man :)

Nad hlavným mestom, Kingston, kde uprostred parkoviska pečú kuratá, no nie na grile a nie na predaj, ale pre seba na obed a priamo na zemi v ohniskách medzi zaparkovanými autami, sa týčia hory Blue mountain. Odtiaľ pochádza aj jamajská káva, ktorú si nekupujte v žiadnom suvenírovom obchode, zbytočne preplatíte. V miestnych obchodoch ju nájdete za rozumné ceny. Odporúčam sa vyštverať až do epicentra hôr, čo je asi hodinka až hodina a pol autom kľukatou a úzkou cestou. Modré hory majú názov podľa ich farby, ktorú vytvára slnko a hmla v kombinácii s hustým zeleným porastom, nakoniec máte pocit, že sa pozeráte na modrým prachom posypaný les. Aj na vrcholoch bolo stále dostatočne teplo, vlhko s množstvom komárov. Sadnite si do kaviarničky pri ceste a vychutnávajte výhľady a kávičku. A okolo seba striekajte pripraveným repelentom.

Príroda Jamajky dokáže fascinovať veľmi pozitívne a ľudia vás zas prekvapia veľmi negatívne. Záleží, čo hľadáte a čo čakáte. Ak sa pýtate, či je pravdou, že sa tu tráva predáva ako chlieb, tak áno. Ceny sú nízke a ponuka bohatá. No nikdy nenájdete predávať ju nejakú ženu. Tie si nemôžu dovoliť takúto zábavku, starajú sa o domácnosť a o deti. Kým chlapi vyvaľujúci sa na pláži so zažltnutými bielkami žijú svoj jamajský život a nepociťujú žiadne problémy.

Na záver už len jedna informácia. Pripravte sa na ich angličtinu. Asi ako keby ste sa rozprávali s východniarom, jednoducho majú svoj svet :)

Kuba je len Kuba

Na prelome októbra a novembra 2017 sme s TS Kumšt zavítali ako, veľmi významne nazvaná prvá slovenská kultúrna delegácia, na Kubu. V duchu folklorizmu sme veľmi uvítali miestny zvyk, ktorý sme vypozorovali pri miešaní drinkov, čiže najmä mojita alebo daiqiri (cuba libre za drink nepovažujem). Tento zvyk spočíva v pomere rumu k ostatným zložkám drinku. Žiadne odmerky, žiadne 1/10 rum a voda, nie nie, pekne 50:50, pokiaľ rumu náhodou nebolo viac. Veľmi osviežujúce nápoje, vskutku. Hlavne, pokiaľ stáli 2,50 - 3 CUC.

CUC je miestna mena určená pre turistov, ktorej hodnota dosahuje pomer takmer 1:1 voči Euru. A napriek špine, chudobe a nedostatku sú inak ostatné ceny bežne európske. Ale nečakajte, že si tu nakúpite v supermarkete. Kuba je socialistická krajina, v ktorej rady na banány platia dodnes. A Kubánci státie v radoch milujú. Postavte sa napríklad k zatvoreným dverám a zachvíľu sa vás niekto spýta, či ste posledný v rade, hoc netuší, prečo a načo by mal čakať a v tichosti sa postaví za vás.

Prázdne regále miestnych obchodov a čierny trh zaručujú, že ako turisti ste cennou komoditou, z ktorej žije asi 70% ostrova. To ale neznamená, že sa pretrhnú od snahy pre vás niečo spraviť. Nie, nahodia vyššie ceny a majú postarané. V mnohom som mala dojem, že ich dokonca poskytovanie akýchkoľvek služieb turistom otravuje.

Lenivosť Kubáncov je podľa mňa najmä v tom, že hoc predstavujú chudobný národ, ostrov s inak výbornými klimatickými podmienkami neobrábajú. Jediný základ poľnohospodárstva nájdete pri výrobe tabaku, rumu alebo kávy. Kubánske cigary a dobrý rumíček sú základom kubánskeho slnečného dňa, hoc by malo pršať.

So súborom sme sa pohybovali najmä v Havane. Hlavné mesto, ktoré láka množstvom starých naleštených veteránov všetkých farieb a typov. Áno, tieto autíčka skutočne robia z Havany čarovné miesto.

Pokiaľ nestúpite do psích výkalov alebo vás neoblejú špinavou vodou, ktorú po umývaní dlážky nosia priamo na cesty ulíc. S tým súvisí aj množstvo komárov, ktorých štípance ale prežijete bez väčších ťažkostí, lebo na rozdiel od Afriky tu nie je epicentrum malárie a na rozdiel od Floridy ani vírusu Zika.

Výlet na Kubu bol mojím snom dlhé roky, po skončení vysokej školy som plán za odmenu vycestovať do Kene, ak spravím advokátske skúšky, zmenila na výlet na Kubu. Realizovala som ho síce s trojročným omeškaním ale takmer presne na výročie zloženia týchto strastiplných tisícov strán obsahujúcich skúšok, ktoré by ste nechceli absolvovať, ak by ste nemuseli.

Všetky tie bedekre a fotky na internete znejú tak famózne a čarovne a kto by nechcel skúsiť arómu iného sveta. Arómu tu skutočne zakúsite, hlavne v masle či šunke, ktorú skladujú mimo chladničky. Vône ulice taktiež mnohokrát neulichotia snobskému nosu bieleho európana, ktorý medzi tmavými kubáncami svieti doďaleka.

Ak by naša vedúca nevedela plynule španielsky, dorozumievanie by bolo založené na krkolomnom vysvetľovaní v štýle ruky - nohy. Neviem, v akom duchu sú Kubánci vychovávaní, ale ich presvedčenie, že španielčina je svetový jazyk, je vysoké. Nezabudnem na výraz jedného z barmanov - vrátnikov v našom ubytovaní, keď som vyslovila vetu, že neviem po španielsky (viem si vypýtať kávu s mliekom, povedať ďakujem, niet za čo, dovidenia a ahoj. Samozrejme slovník v štýle dám si jedno pivo alebo jedno mojito považujem za univerzálny, to sa naučíte na mieste veľmi rýchlo :) )

Kuba sa do môjho srdca ani napriek litrom rumu v chutných drinkoch nezapísala. Čaro, ktoré iné miesta majú a uchvátia vaše spomienky, sa stráca v záplave porovnávania. Tým, že pred rokom som prešla Jamajku, videla krásy tamojšej prírody, mi Kuba nedala možnosť zapísať sa do zoznamu top. Síce karibská časť obsahuje tyrkysové more s rybičkami, ale nie je to nič, čo ako jedna tanečníčka skonštatovala, by ste nenašli napríklad v Egypte. Nedá sa porovnávať pár metrov tyrkysového mora s jedným húfom rýb s inými miestami, ktoré ponúka skutočný Karibik.

Síce podľa názorov niektorých "cestovateľov", ktorí vám budú diktovať, čo máte robiť vo svojich cestopisoch, aby ste sa aj vy stali cestovateľom, týmto zrejme nie som, prešla som za ostatné roky kus sveta. A práve vďaka tomu si myslím, že Kubu treba vidieť, ale pokiaľ vo vašom časovom pláne na ňu nie je miesto, neprídete v zásade o nič podstatné, ak ju nenavštívite.

Ale aby som nebola taký negativista, nie len veteráni, ale i štruktúra a stavby Havany sú celkom fascinujúce. Farebnosť spolu s teplými slnečnými lúčmi zlepší náladu aj najväčšieho pesimistu (nehovoriac, ak si k tomu "stisne" jedno cuba libre). Nebude vám vadiť ani ošarpanosť týchto domov. Večer nahliadnete domácim až "do žalúdka". Okná domov majú síce zamrežované, ale otvorené dokorán. Spravidla prvá izba je spoločenská miestnosť s telkou, kde všetci vysedávajú a pozerajú aktuálne programy. Pod telkou si predstavte tie staré klasické monštrá, ktoré sme zažívali ako deti. Vidíte ako žijú, čo robia, čo jedia, počujete ich sa rozprávať, hádať ale aj zabávať. Na uliciach zostávajú vonku dlho do noci a ôsmej ráno zas naopak je mesto úplne vyprázdnené. Len deti v uniformách rýchlo cupkajú do školy.

Za spoločenskú aktivitu na Kube možno označiť hľadanie internetu. Wifi je dostupná na základe kupovaných stieracích kartičiek len na niektorých miestach a len s časovým obmedzením toho - ktorého kupónu. Nájdete ich ľahko. V tieni sedí mnoho kubánčanov (socializuje sa) s hlavou zvesenou nad novým telefónom a bezslovne sleduje nové správy z chatu. Síce mesačný plat na Kube je 20 Cucov, čo je v prepočte okolo 19 Eur, každý Kubánec má zabezpečený nový iPhone z čierneho trhu.

V iných oblastiach Kuby je bežným dopravným prostriedkom koň. A cesty tu vyzerajú podobne ako na Jamajke, hoci na rozdiel Jamajky majú diaľnice. Síce s výtlkmi a maximálnou rýchlosťou 100km/hod, ale sú jej hrdými majiteľmi. A ak sa na diaľnici objaví traktor, nie je to nič nezvyčajné.

Pokiaľ ale nebudete očakávať za európske ceny i európsku kvalitu, určite si užijete výlet, teplé more, príjemné pláže od pieskových po kamenné, chutné drinky a výborné jedlo. Tým výborným jedlom myslím hlavne rôzne morské potvory ako homáre, krevety, langusty, ryby či teľacinu ale iné mäso výborne nakorenené s banánovými čipsami, ryžou poliatou fazuľovou omáčkou (ktorú sme mali spočiatku za polievku) a množstvom zeleniny. A to všetko za prijateľné ceny. (Pre žgrlošského Slováka ako by bol našiel :) )

Kube spravil dobrý marketing nie len Castro zarytým komunizmom, ktorý nad ostrovom vytvoril rúšku tajomna a tmavých spomienok, ktoré hoc sme zažili obdobie do 1989 ale ako deti si ho nepamätáme a tak musíme čítať 1984, ale i Hemingway, ktorý tu prežil časť svojho života. Turisti dnes v húfoch navštevujú dva základné bary v Havane, a to Bodequitu, kam chodil na mojito a Floriditu, kde mu namiešali obľúbené daiqiri. Práve na Kube napísal ocenenú novelu Starec a more. Kto vie, či bol tento, inak známy ochľasta, v čase jej písania triezvy. Lebo na Kube z týchto drinkov dlho triezvy neostanete... :)

Na záver už len jedna poznámka. Keďže Fidel nad ostrovom už nedrží strážnu ruku, na letisku nájdete lety do Miami, New Yorku, Moskvy, Cancunu a iných častí celého sveta, všade bude dosť turistov, ktorí vraj v hlavnej sezóne už naberajú počty ako Slováci a Česi v Chorvátsku, sem tam medzinárodné značky obchodov a vianoce tu začínajú ako v Tescu v Petržalke, v novembri sú vianočné stromčeky hlavou výzdobou každého poriadneho šopu na Obchodnej :)

Srí Lanka mojimi očami - časť 2.

Z Kandy takmer priamo na pláž :)

Sľúbila som skoré pokračovanie a keďže mi odročili plánované pojednávania, je tu ten správny moment dopísať naše zážitky ešte kým ich mám čerstvo v pamäti.

V Kandy bolo fajn, ale po tom všetkom luxuse to chcelo už trochu dobrodružstva. A čo zneje dobrodružnejšie, ako vybrať sa z Kandy naprieč ostrovom cez čajové plantáže preplneným vlakom? Za 1,20 Eura dostanete 4 rozkošné hodiny v horúcom vozni 2.hej triedy, kde vzduch chladí niekoľko v strope pripevnených ventilátorov. 

Prišli sme na stanicu o viac ako hodinu skôr dúfajúc, že sa nám podarí si chytiť nejaké tie miesta na sedenie. Už cesta tuk - tukmi bola fascinujúca. Týmto malým trojkolesovým vozidlám nezabráni v rýchlej jazde ani úplná zápcha v meste. Stačí len zatrúbiť.

Miestenky do Nuwara Eliya boli vypredané mesiac dopredu, a tak sme mali len jedinú šancu - dúfať. Ale mysleli sme pozitívne. Vlak prišiel s meškaním asi 20 minút. Okrem nás však myslelo pozitívne ešte niekoľko desiatok turistov a domácich, a tak boj kto skôr nabral vysoké obrátky. Vyhrali sme - miesta na státie. Chvíľu som si skúšala posedieť na stolíku na veci, ale nebolo to nič príjemné. Nakoniec sme s Emou pohľadom spacifikovali miestneho týpka, ktorý nám uvoľnil jedno miesto na sedenie. Aj na Srí Lanke žijú gentlemani, dotyčného mladíka sme videli vystupovať z vlaku až o niekoľko hodín neskôr. Pokiaľ by sme všetci sedeli a mali miesta pri okne, bola by to naozaj čarovná jazda. Srí Lanka je krásny ostrov, nie sú to len pieskové pláže, palmy a sochy budhov. Sú to rôznorodé scenérie plné listnatých i ihličnatých lesov a malých dediniek. 

Pre mňa to však bol zážitok tak či tak. Nekonečno domácich, ktorí povedzme si úprimne, majú svoju vôňu a svoj špeciálny výzor (niektorým zostalo menej zubov ako medzier medzi nimi, niektorí už nemali ani vlasy, či mali len pár vlasov stočených do divných útvarov, niektorí proste len zazerali a Európanovi známe hygienické návyky sa tu uplatňujú asi len v high society). Síce sme výhľad mali zastretý týmito zvláštnymi tvárami, na cestu vlakom po Srí Lanke nikto z nás nezabudne. Párkrát do mňa kopla nejaká ženská, asi si chcela zväčšiť svoje vlakové teritórium, ale keďže predo mnou bol práve deduško, ktorý vyzeral skoro ako z Linchovho filmu, mala smolu, neuhla som ani o centimeter. Chalani si väčšinu cesty odstáli, výsledkom čoho bola kolektívna únava. 

Na vlakovej stanici nás už čakal Karol s autom, ktoré znamenalo vykúpenie, rozumej možnosť si pospať. Prešli sme pár kilometrov a hladní zastavili v malej reštaurácii, kde iné ako pálivé jedlá nepoznali. Vlastne mali veľmi malú ponuku, ale keď je človek hladný, nevadí mu to. Našťastie mali v ponuke aj jogurt, inak by som šľahala ohne ako dračica ešte zopár hodín. 

Po pár hodinách spánku (spali sme asi zas len ja s Matejom) sme zaparkovali v dedinke Nallathaniya priamo pod Adam´s Peakom, ďalším dobrodružstvom, na ktoré som chalanov ukecala. Síce sa výstupu na tento vrch báli, Big John dokonca začal doma chodiť v bytovke namiesto výťahu po schodoch, aby to zvládol, nevyzerali nakoniec nespokojne a podľa tých statusov a fotiek na facebooku a instagrame sa im to hádam aj páčilo :) 

V tejto malebnej dedinke sme zastavili pri ubytovaní, ktoré vyzeralo, že neexistuje. Niekoľko tyčí a betón trčiaci na úrovni cesty a schody dolu. Chvíľu sme váhali, či skutočne ideme spať na stavenisku za asi 10 Eur na osobu, ale tie schodu dolu znamenali cestu k už postaveným pekným izbám s balkónom. Tunajší domáci výborne varil a tak sme sa neskutočne napráskali. Zapekané cestoviny s krevetami, zapekaná ryža alebo nejaká domáca špecialitka, všetko výborne dochutené a za výbornú cenu. Pred večerou sme stihli ešte absolvovať prechádzku po čajovej plantáži, ktorú som si veľmi užila, hlavne s foťákom v ruke.

Ale pozor, prichádza chvíľa, na ktorú sme netrpezlivo a v miernych obavách čakali. Budík na 1:30 a potichu, aby sme nezobudili Emu, sa trojica odvážnych Slovákov oblieka do počasia, ktoré mierne metie. Nie je vôbec taká zima, ale je fajn mať ľahké dlhé nohavice, mikinu a jesennú vetrovku. Vyrazili sme. Po požehnaní mníchom prichádzajú prvé schody. A za nimi ďalšie schody, ďalšie schody a zase schody. Toto sú tie chvíle, kedy sa oplatí mať nejakú aspoň hypotetickú kondičku. Určite ste zvedaví, ako to ktorí z nás zvládol. Ema spala pokojne v posteli, Matej mal svoje tempo, ktoré som sa snažila udržiavať, ale občas to chcelo si vydýchnuť v úplne inom momente a prekvapivo, posledných asi 30 schodov som vybehla s pocitom, že som od rána vôbec ani nekráčala hore. Big John, informatik cimbalista, to zvládol tiež. Najskôr mierne frflal, ale našiel si svoje tempíčko. Na každých pár metroch boli stánky, kde ste si za pár rupií mohli kúpiť čaj, čierny a silný, ten by prebral aj mŕtvolu (Big Johna vcelku postavil na nohy). Poviem vám tajomstvo, trochu frflal, keď sme mali rýchlejšie tempo, ale asi aj o tom je výstup na Adam´s Peak. Človek si uvedomí, že ho vlastné limity príliš ohraničujú a chce ich prekonať. V zásade to však nie je žiadny super ťažký výstup, miestami schody dajú zabrať, hlavne v druhej polovici, ale keď ste hore uvedomíte si, že by ste zvládli ešte podstatne viac.

Karol nám odporúčal vyraziť už o jednej ráno, aby sme mali dobré miesta na výhľad na východ slnka. Kamoška Kika mi však radila vyraziť podstatne neskôr, aby sme hore nečakali v chlade. Z ubytka sme púť započali asi okolo 2:15 a chvalabohu, že sme nepočúvli Karola. Aj tak sme čakali hodinu na farebné divadlo, s ktorým prišlo aj poriadne otepletenie. Slnko vychádza asi okolo 6:20, od šiestej už bubnovali nejakí v bielom odetí chalani, netuším, čo boli zač, ale bolo to milé, keďže sme boli patrične vymrznutí dúfali sme, že vedia čo robia a že už už to všetko začne. Potom prišiel pánko so zlatým dáždnikom. Ale to nás už fascinovala slnkom odhalená príroda. Na vrchu Adam´s Peaku je okrem chrámu aj zvon, človek si naň má zazvoniť toľkokrát, koľkokrát vystúpil na tento kopec. Každý sme dali jeden úder. Matej to síce trošku roztočil viac, ale zrejme sa sem ešte plánuje vrátiť :D

Cesta dolu bola pre kolená náročnejšia, ale opäť nie nejak extra. Takže do deviatej sme boli na ubytku pod cestou a objednávali raňajky - áno, zase omeleta, zase vajíčka. To je inak asi jediné, čo vám na Srí Lanke v rámci kontinentálnych raňajok poskytnú. Omeletu bez soli a tousty. Pričom príprava jednej omelety trvá v priemere asi pol hodiny. Čo v skutočnosti v kuchyni robia nechcete vedieť. 

Týmto momentom skončila tá akčnejšia časť dovolenky, už len veget na niekoľkých plážach, ktoré sme navolili podľa rôznych blogov. Ešte v ten istý deň sme sa prvýkrát (Paulínka v tomto roku už druhýkrát) vymáčali v mori na pláži Weligama Bay. Toto miesto som si veľmi obľúbila. Ráno som si vždy privstala a šla sa prejsť po pláži a trochu si tu zacvičiť. Prázdno, šum mora a obďaleč sexi surferi. Príjemné ranné prechádzky to veru boli :) 

Ubytovanie sme mali hneď pri pláži, ale úplne na kraji dediny, nejak v strede medzi Weligamou a Mirrisou. Na Srí Lanke máte každú chvíľu pri ceste stánky s ovocím, ten náš hneď pri ubytku bol veľmi špeciálny. Matej sa ráno z kúpy ananásu vrátil celý červený a trvalo mu celý deň, kým sa nám priznal, čo mu predavač povedal (Nice body) :D . Hold, akákoľvek blondýna a akýkoľvek bezvlasý v týchto krajoch majú vyhraté, u chlapov. 

V jeden večer sme chceli u miestnych grilovať. Nakúpili sme mäso, pričom hovädzie bolo v poriadku, ale to kuracie páchlo niečim naozaj divným, nech sme s ním spravili hocičo. Na čo vás však musím upozorniť, gril si nepredstavujte ako tradičný, náš, nízky, na ktorom sa vám mäso aj upečie. Naivní Slováci. Dostali sme nejakú hlbokú vec a kokosové škrupiny ako kurivo. Srí Lančania totiž mäso najskôr spravia na panvici a na grile ho len dorazia. 

Okrem Weligamy sme si užili aj pláž Mirrisa. S Maťovou kokosovou dvoječkou úplne bieli veriac v krásne opálenie sme sa spiekli tak, ako sa malo upiecť to mäso na grile. Už nás nezachránila ani 50tka. Ale tak, aspoň všetci vidia, že sme boli vo februári pri mori :) Mirrisa je krásna pláž plná barov. Turisti sú roztrúsení pozdĺž celej pláže, takže sa vôbec necítite stiesnene. A v mori sú vlnky, také akurát, aby ste sa do nich mohli hádzať a vyšantiť sa. 

Po presťahovaní na nové ubytovanie Good Life v niekoľko kilometrov vzdialenej Unawatune a nespokojnosti vodiča tuk - tuku, ktorému sa zdalo málo, čo sme mu zaplatili, ale tak ideme si tvrdo za lepšou cenou, sme sa rovno vrhli na miestnu pláž. Toto miesto prednedávnom postihlo tsunami, takže to už nebolo až tak top, ako sa píše v brožúrach a more bolo špinavé. Spáleným nám ale veľmi nevadilo vylyhovať na lehátku pekne pod slnečníkom. 

Ubytovanie sme mali príjemné, čisté, nové a domáci bol veľmi milý. Načasovanie však Srí Lančanom nikdy nešlo. Keď sme chceli raňajky na ôsmu, dostali sme si asi o pol desiatej. Ako vravím, 4 omelety sú veľký problém spraviť načas. Jedno ráno, tradične, som si privstala, že si pôjdem zaplávať. Vlny ustali a more bolo konečne čisté a príjemné. Stále rovnako teplé, ako čajíček. Po asi polhodine plávania som sa však stretla s miestnym obyvateľom - medúzou, ono to vážne riadne pŕhli. Eme som o tejto skúsenosti radšej nehovorila, bolo mi viac ako jasné, že by sme ďalšie dni počúvali, ako nepôjde do mora, lebo čo ak a načo jej kaziť dovolenku. Aj tak sme sa v ten deň vybrali na ďalšiu pláž vzdialenú pešo asi 15 - 20 minút od Unawatuny, tzv. Jungle beach. Malá pekná pláž pod stromami s dostatkom tieňa a príjemným vstupom do mora. A bez vĺn, bez medúz. Tu sme pokračovali v slnení a chytali ďalší bronz, ktorý sme následne cestou z dovolenky za sebou nechávali ako had svoju kožu. Hady sa vraj zvliekajú, keď sa idú páriť, neviem, aké znamenie sme poskytovali my, no DNA sme zanechali na dvoch kontinentoch.

Na Jungle beach pani predáva nejaké kokosy a nápoje, vyššie je reštaurácia s minimálnou ponukou, takže si vezmite so sebou, čo potrebujete. Ide sa na ňu do kopca a z kopca, nebude sa vám v tých úpekoch chcieť chodiť hore - dolu. Chodí sem veľmi veľa miestnych, popíjajú arak a hrajú na bubny. Je to fajn miesto na šnorchlovanie a potápanie. Jedno ráno so mnou chlapci šli na východ slnka práve na túto pláž, asi doteraz nik z nás nechápe, ako zvládli ráno vstať a vyraziť, ale vyzerali, ako keby som ich bila :D Kým doma sa mi vstávať skutočne nechce, tu som mala skvelú motiváciu. Prázdna pláž a kľud, žiadne slová, frflanie, riešenie, žiadne problémy, žiaden internet, proste nič. Len čarovná príroda, vlastné myšlienky a dobrá hudba. Krásne ráno. 

Neviem, či sa mám chváliť aj tým, ako som varila na večeru palacinky a moje tempo v porovnaní s domácimi bolo priam raketové, ale môžem vám zvestovať zážitky z tunajšej kuchyne. V trojhviezdičkovom ubytovaní kuchyňa predstavovala jednu veľmi slabo zariadenú miestnosť, kde hrnce s naberačkami boli nahádzané na zemi hneď vedľa smetného koša, plocha na prípravu jedla vedľa plynovej dvojplotničky fungujúcej na bombu bola skutočne malá, všade nejaký ten hmyz a zvyšky z predchádzajúceho varenia. Steny po bielej ani nechyrovali a podľa mňa práve tu vymysleli názov - 50 odtieňov šedej. Kto vie, čo sa v tejto kuchyni dialo mimo otváracích hodín. V každom prípade som bola atrakciou, miestni s pár slovami angličtiny chodili zisťovať, či mi netreba pomôcť, veľmi rýchlo mi podávali nádoby a chceli sa mi miešať aj do receptu - nedala som sa. Konečne bola večera, ktorú nikto neofrflal :) Ale tak dá sa na palacinky s nutelou a ovocím povedať niečo iné, ako mňam? A následne - veď to zajtra vyplávame :) 

Za spomienku stojí aj naša posledná cesta z Unawatuny do Negomba, kde sme na pár hodín mali zajednané posledné ubytovanie pred odletom. Armani, kamoš majiteľa posledného penziónu zrejme len nedávno dostal vodičák a prvýkrát vyrazil na väčšiu cestu. Chvalabohu, že mám dar všade zaspať. Ale keď sa uprostred cesty zobudíte na to, že auto stojí a vedľa neho leží na zemi motorkárka, prvé, čo vám napadne je, že Armani ju zrazil. A nečudujete sa, ani trošičku. Našťastie spadla sama, vraj, údajne. 

Na letisko vám budú odporúčať prísť aspoň 3 hodiny skôr, je to zbytočné, prišli sme dve hodiny a aj tak sme mali ešte kopec času. Najdlhšie trvala kontrola na imigračnom, následne už šlo všetko hladko. Lietadlo nevyrazilo načas, čo sme ani nečakali, hodinové meškanie je úplne v poriadku. A kam sme leteli ďalej? Do Dubaja. Sľúbila som vám aj popis tohto moderného mrakodrapového mesta v púšti a čoskoro vám ho prinesiem ako tretiu časť zo série tejto letnej dovolenky. 

Ak túžite vidieť Indiu ale bojíte sa ísť priamo do nej, choďte na Srí Lanku. Krásny a očarujúci ostrov, na ktorom vás donútia zastaviť sa či chcete alebo nechcete. Rozprávajte sa s miestnymi, dajte im z vašej pálenky a nechajte si poradiť kam ísť a čo spraviť. Ale s rozumom. Akonáhle vidíte, že ide len o kšeft, s kľudom angličana odmietnite. Budú sa na vás mierne odúvať, ale nakoniec ich to prejde. A nebuďte prekvapení, ak po niekoľkých dňoch milého úsmevu pri platení príde zamračená tvár, sú proste takí. Nečudujte sa ani špine a odpadkom, ktoré radi vyhadzujú len tak okolo seba. Ešte neprišli na to, čo v skutočnosti majú a ako si to treba chrániť. Ale na to neprišli ešte ani mnohí z nás, supervyspelých Európanov.

Moja mama mi vždy hovorieva, že ak chcem ľudí spoznať, mám ich zobrať na cesty. Je to neskutočná pravda. Pod tlakom nového prostredia a vlastných túžob a potrieb, ktoré sú iné ako potreby ostatných spolucestovateľov, sa vám každý prejaví. Cesty mi priniesli veľa známostí i skvelých kamarátstiev, dokonca i jedno manželstvo uzatvorené v púšti v Jordánsku :D Aj dovolenka na Srí Lanke mi priblížila viac mojich kamarátov a okruh ľudí, s ktorými ak by mi bolo dopriate tráviť čo najviac času, bola by som šťastná, sa rozšíril o ďalšieho človeka. Asi aj o tomto bude ten srílandský budhizmus.