Dovolenka na Islande ma navnadila pokračovať v spoznávaní sveta tým pravým a nefalšovaným spôsobom – na vlastných nohách. Vymenila som plážové šľapky za turistickú obuv a navnadená fotkami a načítanými informáciami presvedčila svoju dobrodružnú polovičku na dovolenku na Madeire. Prišli sme do oázy. Hoci vo Funchale trochu strašil počet postavených hotelov, nakoniec tu veľa turistov nebolo a mohli sme si užiť 5 krásnych dní pravej sopečnej prírody. Na Islande sme na seba aj v auguste vrstvy priberali, tu sme mali problém vydržať v šortkách a tielku. Dva rôzne sopkami tvarované svety. Madeiru tvorí hrebeň, ktorého najvyšším vrchom je sopka Pico Ruivo. Vedie východo – západným smerom od mysu Ponta de Sao Lourenco po mys Ponta de Tristao. Krajina je veľmi zvrásnená, tvorená sopečnou činnosťou. Jedinú rovinu nájdete na náhornej plošine Paul da Serra. 
Mys Ponta de Sao Lourenco nepripomína zvyšok ostrova. Je suchý, piesočnatý, nič tu nekvitne, nič sa nezelená. Nie sú tu ani len kríky či stromy a viacmenej pripomína púšť na vrcholoch kopca vyskakujúceho priamo z Atlantického oceána. Údajne tu všetku zeleň pojedli pasúce sa ovce. Napriek tomu vám prinesie fascinujúce pohľady na skalnaté útesy a nekončiaci oceán. Peši ho prejdete asi za dve hodinky a nepotrebujete ani špeciálnu obuv. Kontrast medzi jeho oblým povrchom a ostrými bokmi, do ktorých sa vrezáva more, spolu so žlto – hnedým zafarbením vám zostane pred očami ešte dlho po tom, ako ste ho opustili. Podobne ako ľudia aj jašterice boli na myse veľmi priateľské, skrývali sa v tieni našich topánok či ďobkali do na zemi pred nich položeného prstu vašej ruky. A pritom medzi vami, morom a zemou manévrovali odvážne čajky. Mala som podozrenie, že chcú pristáť na hlave niektorého turistu, no žiadna nevyzerala pre ne zrejme dosť atraktívne.
Sopka Pico Ruivo je jedným z troch najvyšších vrchov Madeiry. Prejdete ich po krásnej hrebeňovke z Pico do Arieiro a hoci z výšky 1817mnm vystúpate len do výšky 1861 mnm, vaše nohy pocítia 800 metrové prevýšenie.
Zaujímavosťou je, že cesta vedie z dvoch strán, takže tam i naspäť môžete ísť inou trasou. Podľa popisov som sa tejto turistiky trochu bála, ale po jej absolvovaní si myslím, že ju zvládne aj priemerný turista s dobrou zásobou vody. Tunajšie vrchy sú tmavé až čierne, pomerne ostré, dokonale zladené so sýtomodrými kvetmi rastúcimi na každom kroku. Aj počas dňa potrebujete baterku. Presne tak. Prechádzate totiž niekoľkými úzkymi prírodnými tunelmi, v ktorých nájdete okrem tmy aj chládok a uvoľnenie od horúceho slnka. Stromy rastúce na úpätí vrchov už boli vyschnuté, v rozhorúčenom pozadí tmavých skál pôsobili veľmi impresionisticky. A keďže sme celú cestu šli takmer sami, mohli sme nerušene pozorovať mraky, ktoré sa usídlili v údolí.
Keď potom zavítate do prostredia levády smerom k jazeru 25 fontes, čiže 25 prameňov, žažijete zelený šok a pochopíte, prečo sa Madeire hovorí aj ostrov večnej jari. Schádza sa na ňu z plošiny Paul da Serra. Celá cesta vedie popri jednej z mnohých levád, ktoré na Madeire tvoria bohatý zavlažovací systém. Je veľmi príjemnou a romantickou prechádzkou s krásnymi výhľadmi na široké okolie. Nenechajte sa pomýliť počiatočným klesaním, neskončíte v údolí, ale na boku jedného z mnohých zalesnených kopcov s výhľadom do ďaleka. Jazero 25 prameňov je ľadovoosviežujúce. Ako jedna z mála som si vyskúšala v ňom aj zaplávať, bol to mrazivý zážitok. Z vrchu doň vteká presne 25 prameňov, čo spolu dotvára v horúcom letnom dni príjemné miesto na obedňajší odpočinok. Tu už však zavíta oveľa viac turistov, keďže je to trasa vhodná aj pre menej kondične zdatných a tak sme si dlho toto kúzelné miesto neužili a pokračovali ďalej k vodopádu.
Zaplávať sme si šli do prírodných lávou vytvorených bazénov v Porto Moniz. Predstavuje ďalšie obľúbené turistické mestečko na západnom cípe ostrova. Viac sme sa však opálili na turistike v kopcoch ako pri mori, ktoré bolo neustále skryté pod mrakmi. Turisti preferujúci sladké leňošenie tak ostali so slnkom takmer nedotknutou pokožkou, kým my, horyspoznávajúci, sme veľmi rýchlo začali vyzerať ako domáci.
Cestou na náhornú plošinu či do hôr sme vždy prechádzali hustým kúdelom bledých mračien. Ani si neviete predstaviť ten fascinujúci pocit, keď sme sa z neho začali vynárať a toto biele more sa zrazu lialo pod nami.
O Madeire sa nedá rozprávať, Madeiru treba zažiť. Ťažko vám tu budem vysvetľovať, aké sú strelície (typické madeirské žlté kvety) krásne, ako kúzelne pôsobia tradičné farebné domce so slamenou strechou, ako priateľskí a ochotní sú tunajší ľudia, alebo aká fascinujúca je tajomná a pokojná príroda, nehovoriac o tom, ako chutia čerstvé banány či iné exotické ovocie dopestované priamo pod portugalským slnkom. Madeiru treba zažiť..
