Vraj je to jeden z najkrajších
trekov sveta. Je výnimočný, prekvapujúci, dobrodružný a motivujúci. Len Vy a cca 45 km dlhý úsek meniacej sa
fascinujúcej prírody. Miesto, kde sa
vesmír zdá byť viac ako len nekonečný. Laugavegur.
 |
Po nočnom lete a spánku na
autobusovej stanici v Reykjavíku sme sa autobusom zaviezli do Landmannalaugaru.
Privítalo nás stanové mestečko a turisti – dovolenkári, ktorí sa spokojne
čvachtali v horúcich jazerách ohrievaných zdrojmi priamo zo zemského
jadra. Niekto pri mori v Chorvátsku, niekto na Islande pri horúcich prameňoch–
v plavkách. My sme sa však nenechali zlákať miestnou atrakciou a pustili
sa do prvej časti nášho štvordňového výletu.
Cesta trvala dlhšie, ako sme
predpokladali, pretože nebolo možné sa každú chvíľu nezastaviť. Spočiatku nás
fascinovala síra vyvierajúca priamo z centra Zeme (silne aromatická J), o kus ďalej boli hrejivými farbami ako strom na jeseň posiate vrchy
lemujúce okolie a nakoniec ako uhoľ čierna kamenistá zem bez ničoho. Tajomnú atmosféru zvýraznil silnejúci vietor a dážď, ktorý padal
rovnobežne so zemou. Stan sme rozložili v Hrafntinnuskeri len kúsok od
ľadovca. Ráno sa vyčasilo a nasledujúce hodiny sme si div oči nevyočili
pri pohľade na farbami posiate kopce. 
Viete, že voda, z ktorej sa parí ako
tesne pred zaliatím kávy, je v skutočnosti studená? Takmer
celý čas sme pred sebou videli jazero, cieľ našej cesty. Trvalo však približne
6-7 hodín, kým sme sa k nemu dostali. Druhú noc sme strávili
v Álftavatne, kde sme si zgustli na islandskej treščej pečeni v konzerve
dovezenej z domu, zo Slovenska. Miesta na stanovanie sú na Islande veľmi
čisté s pripravenými kameňmi proti vetru, toaletami, sprchami, pitnou
vodou. Stanovať tu možno len okolo turistických chát a cena za stan je
prijateľná.
Tretie ráno sme len tak tak zachránili stan pred pasúcimi ovečkami,
ktorých tu voľne v prírode nájdete stovky, podobne ako koní. Náš tretí deň
je dňom odvahy. Nič netušiaci slovenskí turisti zažili svoj prvý
rivercrossing, t.j. peší prechod cez miestne riečky. Voda s teplotou priam
sa roztopeného ľadu miestami až nad kolená a len vy s ruksakom
dúfajúc, že si v nej nezaplávate viac, ako je nutné. Zanechali sme za
sebou zelené kopce, ktoré mi z diaľky pripomínali Jurský park, po ľadovom kúpeli opäť začali cítiť nohy a prešli na najväčšiu púšť v Európe. Predstavte si tmavosivú púšť, v ktorej len kde tu zbadáte trs trávy.
Žiadni turisti, žiadne suveníry, len nekonečno a ticho. Púšť delila silná tmavá
prudká rieka. Našťastie cez ňu viedol most. 
Štvrtý a posledný deň sme si
privstali o niečo skôr a z Botnar - Emstruru vyrazili ako prví. Zišli
sme z prudkého kopca medzi zaujímavé skalné útvary a zvyšok cesty
prechádzali opäť po tmavosivej púšti.
Nad kľukatým kopcovitým povrchom, ktorým sme prechádzali priamo pred nami trónila Eyjafjallajokul, sopka, ktorá na čas zmenila chod v Európe. Že ide o sopku by ste si netipli. Vyzerá ako hoľa v Nízkych Tatrách, guľatý kopec zaliaty snehom a ľadom. Šli sme hore a dolu po vyšľapanom, i keď skôr vyfúkanom chodníčku smerom k poslednému rivercrosingu, ktorý nás delil od brezového lesa.
