Vraj je to jeden z najkrajších
trekov sveta. Je výnimočný, prekvapujúci, dobrodružný a motivujúci. Len Vy a cca 45 km dlhý úsek meniacej sa
fascinujúcej prírody. Miesto, kde sa
vesmír zdá byť viac ako len nekonečný. Laugavegur.
Po nočnom lete a spánku na
autobusovej stanici v Reykjavíku sme sa autobusom zaviezli do Landmannalaugaru.
Privítalo nás stanové mestečko a turisti – dovolenkári, ktorí sa spokojne
čvachtali v horúcich jazerách ohrievaných zdrojmi priamo zo zemského
jadra. Niekto pri mori v Chorvátsku, niekto na Islande pri horúcich prameňoch–
v plavkách. My sme sa však nenechali zlákať miestnou atrakciou a pustili
sa do prvej časti nášho štvordňového výletu.
Cesta trvala dlhšie, ako sme
predpokladali, pretože nebolo možné sa každú chvíľu nezastaviť. Spočiatku nás
fascinovala síra vyvierajúca priamo z centra Zeme (silne aromatická J), o kus ďalej boli hrejivými farbami ako strom na jeseň posiate vrchy
lemujúce okolie a nakoniec ako uhoľ čierna kamenistá zem bez ničoho. Tajomnú atmosféru zvýraznil silnejúci vietor a dážď, ktorý padal
rovnobežne so zemou. Stan sme rozložili v Hrafntinnuskeri len kúsok od
ľadovca. Ráno sa vyčasilo a nasledujúce hodiny sme si div oči nevyočili
pri pohľade na farbami posiate kopce.
Viete, že voda, z ktorej sa parí ako
tesne pred zaliatím kávy, je v skutočnosti studená? Takmer
celý čas sme pred sebou videli jazero, cieľ našej cesty. Trvalo však približne
6-7 hodín, kým sme sa k nemu dostali. Druhú noc sme strávili
v Álftavatne, kde sme si zgustli na islandskej treščej pečeni v konzerve
dovezenej z domu, zo Slovenska. Miesta na stanovanie sú na Islande veľmi
čisté s pripravenými kameňmi proti vetru, toaletami, sprchami, pitnou
vodou. Stanovať tu možno len okolo turistických chát a cena za stan je
prijateľná.
Tretie ráno sme len tak tak zachránili stan pred pasúcimi ovečkami,
ktorých tu voľne v prírode nájdete stovky, podobne ako koní. Náš tretí deň
je dňom odvahy. Nič netušiaci slovenskí turisti zažili svoj prvý
rivercrossing, t.j. peší prechod cez miestne riečky. Voda s teplotou priam
sa roztopeného ľadu miestami až nad kolená a len vy s ruksakom
dúfajúc, že si v nej nezaplávate viac, ako je nutné. Zanechali sme za
sebou zelené kopce, ktoré mi z diaľky pripomínali Jurský park, po ľadovom kúpeli opäť začali cítiť nohy a prešli na najväčšiu púšť v Európe. Predstavte si tmavosivú púšť, v ktorej len kde tu zbadáte trs trávy.
Žiadni turisti, žiadne suveníry, len nekonečno a ticho. Púšť delila silná tmavá
prudká rieka. Našťastie cez ňu viedol most.
Štvrtý a posledný deň sme si
privstali o niečo skôr a z Botnar - Emstruru vyrazili ako prví. Zišli
sme z prudkého kopca medzi zaujímavé skalné útvary a zvyšok cesty
prechádzali opäť po tmavosivej púšti.
Nad kľukatým kopcovitým povrchom, ktorým sme prechádzali priamo pred nami trónila Eyjafjallajokul, sopka, ktorá na čas zmenila chod v Európe. Že ide o sopku by ste si netipli. Vyzerá ako hoľa v Nízkych Tatrách, guľatý kopec zaliaty snehom a ľadom. Šli sme hore a dolu po vyšľapanom, i keď skôr vyfúkanom chodníčku smerom k poslednému rivercrosingu, ktorý nás delil od brezového lesa.
Doteraz sme
nevideli jediný strom a podľa mňa bol tento les jediným na Islande. Je
zrejmé, že ťažba sa tu nekoná. Ak si Islanďania chcú postaviť drevený dom, musia
si počkať, kým im drevo priplaví more. Les pripomínal ten v Mrázikovi. Namiesto medveďa Ivana sme si našli iných kamarátov, líščie mláďatá. Za krásneho slnečného počasia príjemne unavení sme v lese trochu poblúdili, ale nakoniec prišli do cieľa celého treku, Thorsmorku. Pred chatou tečie široká ale plytká rieka, priamo cez ktorú Vás odvezie autobus naspäť do Reykjavíku. Odtiaľ sme vyrazili za ďalšími krásami Islandu, ale to je už iný príbeh J