pondelok 31. marca 2014

Laugavegur 2012

Vraj je to jeden z najkrajších trekov sveta. Je výnimočný, prekvapujúci, dobrodružný a motivujúci.  Len Vy a cca 45 km dlhý úsek meniacej sa fascinujúcej prírody.  Miesto, kde sa vesmír zdá byť viac ako len nekonečný. Laugavegur.


Po nočnom lete a spánku na autobusovej stanici v Reykjavíku sme sa autobusom zaviezli do Landmannalaugaru. Privítalo nás stanové mestečko a turisti – dovolenkári, ktorí sa spokojne čvachtali v horúcich jazerách ohrievaných zdrojmi priamo zo zemského jadra. Niekto pri mori v Chorvátsku, niekto na Islande pri horúcich prameňoch– v plavkách. My sme sa však nenechali zlákať miestnou atrakciou a pustili sa do prvej časti nášho štvordňového výletu. 

Cesta trvala dlhšie, ako sme predpokladali, pretože nebolo možné sa každú chvíľu nezastaviť. Spočiatku nás fascinovala síra vyvierajúca priamo z centra Zeme (silne aromatická J), o kus ďalej boli hrejivými farbami ako strom na jeseň posiate vrchy lemujúce okolie a nakoniec ako uhoľ čierna kamenistá zem bez ničoho. Tajomnú atmosféru zvýraznil silnejúci vietor a dážď, ktorý padal rovnobežne so zemou. Stan sme rozložili v Hrafntinnuskeri len kúsok od ľadovca. Ráno sa vyčasilo a nasledujúce hodiny sme si div oči nevyočili pri pohľade na farbami posiate kopce. 

Viete, že voda, z ktorej sa parí ako tesne pred zaliatím kávy, je v skutočnosti studená? Takmer celý čas sme pred sebou videli jazero, cieľ našej cesty. Trvalo však približne 6-7 hodín, kým sme sa k nemu dostali. Druhú noc sme strávili v Álftavatne, kde sme si zgustli na islandskej treščej pečeni v konzerve dovezenej z domu, zo Slovenska. Miesta na stanovanie sú na Islande veľmi čisté s pripravenými kameňmi proti vetru, toaletami, sprchami, pitnou vodou. Stanovať tu možno len okolo turistických chát a cena za stan je prijateľná. 

Tretie ráno sme len tak tak zachránili stan pred pasúcimi ovečkami, ktorých tu voľne v prírode nájdete stovky, podobne ako koní. Náš tretí deň je dňom odvahy. Nič netušiaci slovenskí turisti zažili svoj prvý rivercrossing, t.j. peší prechod cez miestne riečky. Voda s teplotou priam sa roztopeného ľadu miestami až nad kolená a len vy s ruksakom dúfajúc, že si v nej nezaplávate viac, ako je nutné. Zanechali sme za sebou zelené kopce, ktoré mi z diaľky pripomínali Jurský park, po ľadovom  kúpeli opäť začali cítiť nohy a prešli na najväčšiu púšť v Európe.  Predstavte si tmavosivú púšť, v ktorej len kde tu zbadáte trs trávy. Žiadni turisti, žiadne suveníry, len nekonečno a ticho. Púšť delila silná tmavá prudká rieka. Našťastie cez ňu viedol most. 
Štvrtý a posledný deň sme si privstali o niečo skôr a z Botnar - Emstruru vyrazili ako prví. Zišli sme z prudkého kopca medzi zaujímavé skalné útvary a zvyšok cesty prechádzali opäť po tmavosivej púšti. 


Nad kľukatým kopcovitým povrchom, ktorým sme prechádzali priamo pred nami trónila Eyjafjallajokul, sopka, ktorá na čas zmenila chod v Európe. Že ide o sopku by ste si netipli. Vyzerá ako hoľa v Nízkych Tatrách, guľatý kopec zaliaty snehom a ľadom. Šli sme hore a dolu po vyšľapanom, i keď skôr vyfúkanom chodníčku smerom k poslednému rivercrosingu, ktorý nás delil od brezového lesa. 

Doteraz sme nevideli jediný strom a podľa mňa bol tento les jediným na Islande. Je zrejmé, že ťažba sa tu nekoná. Ak si Islanďania chcú postaviť drevený dom, musia si počkať, kým im drevo priplaví more. Les pripomínal ten v Mrázikovi. Namiesto medveďa Ivana sme si našli iných kamarátov, líščie mláďatá. Za krásneho slnečného počasia príjemne unavení sme v lese trochu poblúdili, ale nakoniec prišli do cieľa celého treku, Thorsmorku. Pred chatou tečie široká ale plytká rieka, priamo cez ktorú Vás odvezie autobus naspäť do Reykjavíku. Odtiaľ sme vyrazili za ďalšími krásami Islandu, ale to je už iný príbeh